Demokrati

Nevedela si rady. Poznala syna a vedela, že prostým zákazom alebo hrozbou by nezamedzila „škandál“. Jej najmladšiemu synkovi nemožno ani rozkazovať, ani zakazovať, ani hroziť. Azda jedine prosbou, ale ani to nie, skôr nejakým obratným zakročením, láskavým presviedčaním by sa dalo hroziace nebezpečenstvo rozptýliť.

Zhovárala sa o tom so stredným synom Števkom, bankovým úradníkom, pracujúcim vždy na papieri s číslicami. Podľa starej panej bol najpraktickejší zo synov, skromný a gazdovlivý. Obýval celý jej dom, za to ju stravoval, platil dane a z piatich izieb ponechal tú, v ktorej už bývala, len sporák vzali preč a odtisli skriňu odo dverí, ktorá tam stávala, kým bývali v dome cudzí nájomníci. To znamenalo, že matka môže slobodne chodiť po celom byte a v ktorejkoľvek izbe sa zdržiavať. Števko dal dom znova pokryť, zvonka obieliť, zdnuka prefarbiť, postavil nové pece, miesto dlážok položil do izieb parkety, vysadil pred domom a okolo neho stromy, jedličky, brezy, lipy, topole, obohnal všetko železným plotom, cestičky, dvor a chodníky posýpal pekným drobným žltým pieskom, a za niekoľko rokov stal sa z dedinského ošarpaného domu panský dom, taká malá zemianska kúria, aké vídať po dedinách.

Števko vytiahol notes, do ktorého si zapisoval investičné výdavky, a začal rátať.

— Keď vezmeme, že Janík má platu okolo dvadsaťdvatisíc korún i s prídavkami, to zodpovie, rátajúc päťpercentné úroky, ktoré by mu v každej banke dali, okrúhle polmiliónovému kapitálu na jeden rok. Mal by teda nárok aspoň na pol milióna korún vena. Nerátam, čo ho výchova stála a čo zožralo vyštudovanie… Bola by veľká ľahkomyseľnosť odhadzovať od seba príležitosť akéhokoľvek vkladu… My by sme mu dali možno i šesť percent a privátne by mohol vyťažiť azda i desať… Taký mladý človek s postavením a s dobrým menom je cenný papier, ktorý donáša istú rentu, ktorý v hodnote neklesá na nijakej burze a hodnota ktorého z roka na rok vzrastá… Keď dvaja zakladajú akúkoľvek spoločnosť, majú byť istinove rovnakí. No taká kuchárka čo reprezentuje kapitálové? Má dvesto korún mesačného platu, zje za dvesto korún, to je spolu za rok summa summarum dvetisíc štyristo a dvetisíc štyristo, spolu štyritisíc osemsto korún. Spoločnosť brata s kuchárkou je nereálny podnik, lebo brat dáva do podniku i svoj rozum, i celý dôchodok svojho kapitálu, kým kuchárka i terajšie úroky od svojej istiny stratí, keď sa vydá, ani rozumu do podniku nedodá. Ostane jej holý život, čiže mŕtvy kapitál, ktorý nič neprináša, ba udržovanie ktorého stojí iba peniaze. Na čo je bratovi len pár, povedzme, pracovitých rúk v dome? Aby platil dva razy, tri razy štyritisíc osemsto korún zo svojho?…

— Dobre, dobre, — prerušila ho matka, — ale povedz, ako to prekaziť?

— Ja myslím, — povedal Števko po krátkom rozmýšľaní, — najlepšie by bolo, keby ho zo Starého Mesta preložili. Taká láska sa veľmi chytro zabúda. Každý mladý človek, čo sa lásky týka, je ako zlý dlžník, radšej spraví novú dlžobu, ako by si zročnú zmenku dal do poriadku.

— Mala by som návrh, — podotkla nevesta Linka, ktorá tiež nič nedoniesla do Števkovej domácnosti, ale zato tiež žiadala od novej nevesty slušné veno. — Tú kuchárku by sme my mohli vziať… Vieš, že nemôžem jesť, keď sama varím, chudnem a hlava sa mi krúti. Skôr či neskôr budeme potrebovať kuchárku.

— Ale, duša moja, — odvrával muž, — teraz som ti vyrátal, že je to štyritisíc osemsto korún. Ja mám Janíka rád, ale mala by si ho tu ustavične, a príležitosť robí zlodeja. Ani je nie v móde byť tučná. To by bol pre nás prepych kuchárku držať a tučnými byť. Ohovorili by nás. Teraz je taký svet, čo skôr znesie jednu slúžku pre dve domácnosti, ako dve slúžky v jednej domácnosti. Gazduje sa, kde sa dá.

Stará pani prikyvovala na všetko, ale nebola spokojná. Neporadili jej. Osožilo by azda, keby Janíka preložili.

— A na koho by som sa mohla obrátiť, aby Janík odišiel zo Starého Mesta? — spýtala sa Števka.

— Rovno na prezidenta… Ja ti list napíšem.

Pani Landíková navštívila i svoju dcéru Žofku, vydatú za mladým, zadĺženým gazdom, sedmoslivkárom-zemanom Ernestom Thomkom v blízkej dedine. Obrábal sám s rodinou okolo päťdesiat jutár dosť lichej oráčiny. Prostoreký grobian jej povedal:

— Býk je hlavná vec. Plemeno sa zošľachtí, keď je otec šľachetný. Šľachetný býk, šľachetné teľce. Keď sú teliatka dobré, i kravu pohladia… V tomto prípade je Janík semeno prvej kvality a kuchárka neobrobená pašienka, ktorá je iste plná sily a bujnosti. Len ju zobrať, dobre pohnojiť, zasiať prvotriednym semenom, a vyjde prvotriedna úroda.

Tleskol si do dlaní a zasmial sa širokým úsmevom.

Dcérka Žofka bola nežnejšia. To, čo muž povedal, sa jej videlo hrubé, chcela porovnanie zmäkčiť a poznamenala:

— Janík je šľachetný puk a dievča tŕňová haluz. Do tejto tŕňovej haluze zaštepíme očko z baróna Rotschilda alebo z La France a výhonky už budú samé Rotschilďatá alebo Lafrančatá.

— Ale je vždy lepšie spojiť zlatovku so zlatovkou ako s grajciarom, — namietala stará pani, — tak budú hneď dve zlatky.