Demokrati

Majetok bol krásny. Rovina. Hospodárstvo, ako sa Landíkovi videlo vzorné, poriadne, čisté. Za svojho komisárstva, najmä v časoch štrajkov, keď vyšetroval príčiny nespokojnosti robotníkov, vídal panské majetky, dávané do árendy židom. Tam ho vždy zarážalo rozpadávanie. Ploty zlé, do polovice rozváľané múriky, zvyšky niekdajších brán, obrýpané múry stajní, trčiaca surová tehla, blatom zastriekané steny, deravé strechy, nečisté dvory, zlé, rozbahnené cesty, povytínané stromy, lenivo sa klátiaci ľudia, zafúľané deti, zamračené tváre. Tu videl popri dobrých a tvrdých cestách orechové aleje, zametené dvory, zabielené domčeky, stajne, sypárne, kuríny, tabačiarne, brány a ploty v poriadku, múriky všade celé. Ľudia úctiví, pozdravujúci sa. Malý biely kaštielik s verandou a s oblokmi na všetky štyri strany uprostred rovných polí. Obtáčal ho ešte mladý parčík so šťúplymi stromami, ružovými krami, s kolesami a hriadkami kvetov. Všade biele, okrúhle stolíky, stoličky a lavičky. Za kaštielikom sad s ovocnými stromami a zeleninovou záhradou, na konci ktorej stál včelín s úľmi zafarbenými na bielo.

Tabliská už boli zožaté. Na strniskách šibala nová lucerna. Tabak s veľkými, vážnymi listami sa ešte zelenal. Na repe a kukurici bol už žltý nádych jesene. Práve mlátili a skoro všetko bolo v poli. Rozoberali kríže snopov, vykladali na rebrovce, odvážali k mláťačkám, hádzali ich do otvorených tlám mašín, slama mohutnými vlnami tiekla hore po elevátoroch, kde rástli nové stohy a dolu vrecia sa plnili zrnom. Do tíšky poľa neprestajne tupo hučali stroje. Šikmý dym motorových komínov zavŕtal sa do sinavého povetria. Kedy-tedy zatiahol smrad uhlia, oleja a benzínu.

Tetka Kornélia ho prijala s radosťou.

Bola vysoká, chudá osoba, úzkej počernej tváre s tmavými škvrnami na lícach, malinko fúzatá, s mechúrikmi pod veľkými čiernymi očami, okolo kútikov úst polokruhy záhybov, na hrdle hlboké vrásky. Mohla mať zo šesťdesiat rokov, ale pohyby, reč, chôdza boli mladistvé a náruživé. Zhovorčivá a zvedavá na všetko. Rada filozofovala a ešte radšej sa ponosovala.

Netrvalo dlho, kým Landík zbadal, čo má rada. Bola to náruživosť pre čistotu a novotu. Čudná vec, ale jej robilo radosť, keď mohla v dome, na dvoroch, na stavaniach alebo v záhrade niečo opravovať. Tu parkety celkom dobré sa pokazili, tu balustráda pred hlavným vchodom do kaštielika bola obrýpaná, vakovka odpadúvala kdesi na stene, puklina sa ukázala na dlažbe okolo domu, chumáčik trávy vyrástol v piesku na chodníku v záhrade, biela farba stolíkov a lavičiek sa ošúchala, kolíky pri mladých štepoch sa rozknísali. Vždy sa našlo čosi, čo pomáhalo, aby robotníci nevymizli z izieb a dvorov. Pravda, hnevala sa a hromžila na pracovníkov, že sa stále potĺkajú po dome, ale to bolo len naoko. Keď sa už zdalo, že je všetko v poriadku, tetka chodila svojím bystrým krokom, prezerala kúty, plafóny, obrýpala schválne odškerenú vakovku, štuchala slnečníkom do asfaltu, sprobúvala dvere, či sa dobre zatvárajú, a obloky, či priliehajú k rámom, či git zo sklených tabiel nepoodpadúval, kým sa zasa nenašla diera, puklina, vyblednutá farba a nová potreba na nejakú záplatu, mazanie, pílenie, hobľovanie, farbenie, kopanie, zatĺkanie. Preto bolo všetko také čisté, dobré, biele, ako nové, a práve preto bol vždy v tom poriadku akýsi väčší-menší neporiadok.

Táto pedantéria prilepila sa jej vraj od muža, ktorý, ako sme už povedali, bol fabrikantom na škrob. Škrob je totižto vždy biely, teda i múry, múriky, steny, stoličky, lavice, úle museli byť vždy čisté a najmä biele. I šaty nosievala najradšej biele, i klobúky i rukavičky, a z ruží sa jej najväčšmi páčili Frau Carl Druschky, lebo to boli ruže biele.

Landík pochodil celý majetok so správcom Skalitým, už starším, ale ráznym, tučným pánom s ohúrenými lícami, v bielej čiapke a žltých plátenných šatách. Titulovali ho v dome „pán vrchný“. Ochotne bral pána doktora na bričku a vysvetľoval, čo sa na majetku najlepšie darí, čo treba siať za pšenicou, za repou, za makom, ľadníkom, kukuricou. Dovolil, aby poháňal. Naučil ho, ako má opraty držať, narábať nimi a bičom.