Demokrati

— Pozri, tu sme fotografované pred dvadsiatimi rokmi. Niektoré v módnych šatách a klobúkoch, iné v kroji. Aké krásne sú kroje, lebo je v nich umenie; aké smiešne tieto chlebové pecne na hlavách, lebo to bola móda. Tak pominú i terajšie „komprdy“, čo dnes nosia. Tak zájde vaša modernosť a zostane iba umenie… Keď tak pozerám alebo počúvam tú modernosť, vidí sa mi, že tie „nové cesty“ vedú do detstva. Moderná hudba je búchanie decka do klaviatúry. Moderná maľba je čmárame chlapčiska na kus papiera, keď mu dajú prvý raz ceruzku do ruky. Moderná báseň je vykrikovanie zo sna, táranie chorého v horúčke, nesúvislé bľabotanie. Moderné sochárstvo: lepenie nezmyselných, fantastických figúr, nemožných skrúcanín. Všade akási detská neznalosť, neskúsenosť, chlapčenská maličkosť, učňovská počiatočnosť… No, ak to všetko má byť moderným umením, tak je to lož, faloš, klam, to je zakrývanie nahoty modernizmom. Plešina sa zakrýva klobúkom. Ľudia zabudli alebo nechcú vedieť, čo tu bolo už a je ešte obrovské a dokonalé. Sú moria, mohutné jazerá, ohromné rieky. Čo chcú tie drobné jarčeky? Prešumieť ich? Vŕšky chcú hľadieť zvysoka na nebotyčné štíty?… Nebuď moderný v náhľadoch, Janíčko, — poúčala ho, — to je malosť. Hľaď na moria a štíty.

Pri takýchto traktátoch si Landík neraz myslel, že tetka všetko nové haní, lebo je už sama stará. Príznak staroby je, keď sa človek na každú novotu hnevá. Starému je každá mladá veselosť odporná.

Ale v tom sa mýlil.

Raz sa zasa pustila do našej malosti.

— U nás je všetko malé. Stavajú malé byty, malé obloky, malé kuchyne, malé komory. Poschodia sa scvrkli. Dnes je štvrté poschodie bývalé prvé. Miniatúrne náradie. Najmenšie svetelné hrušky. Málo šiat. Malé klobúky. Malé autá. Malé platy. Malé splátky. Malá istota. Všetko je malé.

— A ten krásny majetok dookola, čo má tetuška, — upozornil Janík, — ten je nie malý.

— Janík môj drahý! Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Majetok by bol pekný. Zem, chudera, dá, čo môže, ako dobrá žena, ale toľkí otŕčajú ruky, že ti ledva zostane niečo… všetko je malé, len ťarchy sú veľké… To ti je tu samý eskamotér. Dáš mu zlatku medzi prsty, luskne ňou, a fuk! Už mu je v rukáve, aby si dával druhú, tretiu, a všetky miznú v rukáve. Vezme si zlatku z nosa, z uší, z vesty, kde sa ťa dotkne, zlatky sa sypú… Len si rátaj! Pozemková daň, lebo máš zem. Domová daň, lebo máš dom. Obratová daň, lebo predávaš, čo sa ti urodí. Dôchodková daň, lebo máš z predaja dôchodok. Zárobková daň lebo máš z toho zárobok. Potravná daň, lebo si odnesieš kilo masla do mesta. Porážková daň, lebo porážaš. Obecné prirážky, lebo žiješ v obci. Okresne prirážky, lebo žiješ v okrese. Krajinské prirážky, lebo žiješ v krajine

Cirkevná daň, lebo žiješ v cirkvi. Sociálne ťarchy, lebo sám nevládzeš obrobiť polia a tvoji sluhovia sa môžu stať invalidmi, starcami, pamätať treba na ich invalidné poistenie, starobné poistenie, úrazové poistenie. Strojové úrazové poistenie. Poistenie budov. Poistenie zásob. Poistenie strojov… Ach! Kto by to vyrátal!… Len si žiadaj vyrúbanie lesa! Kolok a žiadosť. Intervencie. Úradná komisia. Povolenie. Dávka za úradný úkon. Podmienka, že nesmieš zaťať do stromu, kým nezložíš vopred kauciu na zalesnenie. Druhá podmienka: 30% vopred drevárskemu syndikátu. A ty práve preto rúbeš, aby si prišiel ku grošu, lebo máš platiť anuitu alebo daň… Konečne začneš rúbať. Potrebuješ drevorubačov — starobné a invalidné. Potrebuješ furmanov, čo drevo zvezú — starobné a invalidné… Píliš a kálaš zvezené drevo. Potrebuješ robotníkov — starobné a invalidné… Popíliš, pokálaš, nakladáš — starobné a invalidné… Vezieš domov alebo na stanicu, zasa furmani — starobné a invalidné… Nakladáš do vagónov, potrebuješ nakladačov — starobné a invalidné… Predané drevo príde na adresáta, tu ho treba skladať, nakladať na vozy, odviezť. Zasa len skladači, nakladači, furmani, skladači a nakladači — starobné a invalidné… Fu!

Tetka si vydýchla, ovievajúc sa novinami.