Demokrati

Úrazové, nemocenské, starobné, invalidné, daň, prirážky, príspevky, dávky. Stály, opätujúci sa refrén, ako v nejakej škótskej balade. Vždy máš pod nosom prázdnu, nikdy nezatvárajúcu sa dlaň… A čo, keď ten robotník ochorie? Dostane aspirínový prášok, ale len vtedy, keď vidia, že už nevládze dýchať od behania z úradu do úradu, od doktora do lekárne, z lekárne k doktorovi… Veru, nie je to radosť hospodáriť, lebo hospodáriš pre iných… A v gazdovstve samom ťa tiež len rozkrádajú. Zlodejstvo, ľahkomyseľnosť, neopatera. Tu kôň si zlomí nohu, tu krava dostane slnečný úpal, prasce nežerú, lebo sa pokazili potuchnutou kukuricou, býk pritisol dozorcu o zábradlie, kravy nedoja, mlieko sa pokazilo, sliepky sa prechádzajú po válovoch v krme, holomráz vytiahol siatie na sto jutrách, vietor sfúkol oziminu na osemdesiatich jutrách, spodná voda, chrobáky žerú pšenicu, kurence, husi, kačky vyzobú i tri vagóny obilia. Večné spory… Ach bože! A tie ceny, ceny! Rútia sa dolu ako ohromný balvan a všetkých nás pozabíjajú. Ešte pôjdem na starosť s harfou vyspevovať po dvoroch do Bratislavy… Vám úradníkom je lepšie. Sedíte, nesedíte, čmárate, nečmárate, mlčíte, nemlčte, a prvého plat — za nič. Kým my tu bojujeme s prírodou…

Tetka sa usmiala, aby sa Janík neurazil. Ona vie, že úradník koná vážnu prácu. Zbadala, že zívol, hoci stisol zuby a položil si ruku na ústa.

— Nudíš sa, Janík?

— Ale nie, tetuška, to je človek od tých horúcich dní taký; otvára všetko, i ústa.

Tetka neverila a ešte v ten deň napísala pánu Petrovičovi, advokátovi v Bratislave, aby jej poslal svoju dcéru Želku.

O dva dni prišiel telegram: „Zajtra o desiatej doobeda čakajte Želku na stanici.“

— Pôjdeš oproti, — povedala tetka Janíkovi.

Potľapkala ho láskavo po pleci:

— Dievča je pekné. Daj si pozor!?

Janík si pomyslel, že je už dospelý a má rozumu dosť. Netreba ho upozorňovať. Čím viac rozumu — tým menej lásky. Zato ho tetkin rozkaz príjemne vzrušil a len tak očistom namietol:

— Ale ja Želku nepoznám.

— To je pravda, — uznala tetka, — pôjdeme teda spolu.

— Ostatne, vieš čo? Stanica je maličká. Vysadnú dvaja-traja. Ja ju už poznám. Nepotrebuješ sa unúvať. Len mi ju opíš.

— Vlani bola plavovlasá s rovnými obrvami, vysoká, štíhla, hrbatý noštek, tangový vlnistý krok, zlaté nechty, oči ako gaštany, malinko šikmé. Aká bude zajtra, neviem. Uvidíš. Hľaď na nos, či je hrbatý. Vlani mala na ňom maličkú okrúhlu škvrnku — materinské znamenie.

Janík si to zapamätal a odišiel na druhý deň sám na ľahkej perovej bričke. Z vlaku vystúpilo len jedno dievča; bolo síce tenké a vysoké, ale vlasy malo medenej farby. Nemalo rovné obrvy, ale okrúhle tenké čierne pásiky vysoko nad očami, maľované plné pery, trčiace dlhé, vykrútené riasnice, lilavé nechty k lilavému klobúčiku, položenému šikmo na hlavu tak, že zakrýval jedno oko. I šatočky, i črievičky, i pančušky boli lilavé. Čo Landíka najväčšmi zmiatlo, bolo to, že ani nos nebol hrbatý, ani čiernej škvrnky nebolo na ňom. Krok nebol tangový, vlnistý, ale drobný rumbový.

„To je predsa nie ona,“ myslel si.

Odišiel z peróna k bričke, aby sa vrátil naprázdno, ale slečna ho chytila za kabát a spýtala sa ho:

— Nie sú to kone pani Miklovej?

— Ba áno.

— Nečakáte mňa?

— Čakáme slečnu Petrovičovú.

— To som ja.

Predstavil sa jej.

— Boli by ste šli bezo mňa, krásny rytier!

— Moja princezná je plavovlasá.

— Teraz sa i vlasy menia, nielen toalety.

— Nech sa páči.

Tetka tiež na chvíľku pochybovala.

— Si to ty, Želmírka?

— Ja, tetuška.

— Kde je tvoj orlí nos?

— Dala som si hrb vypíliť.

— Prekristapána! A materinské znamenie?

— Vypáliť.

— A obrvy?

— Oholiť.

— Ste vy krásne! Akože ťa vybozkávam, keď nemáš vlastné ústa? Priložila iba líca k jej lícam a objala ju.

— Samu ťa pustili? To ťa nemali. Nič sa ti nestalo?

— Skoro. Akýsi mladý človek v kupé ma skoro prehltol.

— To je reč. Si priveľmi do očí bijúca. Vidíš, Janík, — obrátila sa k Landíkovi, — tu máš svoje moderné umenie. Krikľavá lož, vyvrátenie prírody. Nepravé vlasy, obrvy, riasnice, ústa, nechty, póza, krok… Prosím ťa, Želka, poumývaj sa, — rozkázala dievčaťu. — Vlani si bola krajšia. Škoda tvojho hrbu na nose. Veď to bol znak petrovičovskej rodiny.

Želka poslúchla tetušku a Landíkovi sa hneď zdala bližšia. Porovnával ju s Hanou. Hana bola predsa len krajšia, jemnejšia, ženskejšia. Želka i po umytí jazdila na koni obkročmo, v mužských nohaviciach, rada poháňala kone, praskala bičíkom nad ich hlavami, chodila po dome v pyžame alebo triku, hádzala sa dolu hlavou do vody, veslovala, viedla auto, fajčila z dlhej čútorky, hltala dym a vyfukovala z obidvoch nozdier tenkými prúdmi, s Landíkom si hneď potykala ako s rodinou a na dúšok vypila veľký pohár vína. Keď ju po potykaní Landík nepobozkal, otrčila pery a povedala:

— No!

Landík jej pozrel na pery. Uhádla, čo myslí.

— Nemám ich zafarbené. No! Landík ju bozkal.

— Len raz? No! Pri potykaní treba aspoň tri razy, a nie tak chladno ako ty. Chladný bozk je, ako čo by žaba skočila na ústa.

— I tvoje ústa sú studené.