Demokrati

V kúdole prachu, ktorý sa dvíhal za nimi, asi na pätnásť krokov blížil sa jazdec na sivkovi. Kôň so zdvihnutou hlavou a natiahnutým hrdlom cválal. Jazdec, nahnutý ku koňovej hrive, kolenami sa držal jeho bokov. V jednej ruke mal voľne pustenú uzdu, v druhej bičík, ktorým švihal koňa po stehne.

— Ten nás chce predbehnúť, — prskol opovržlivo ústami Landík, — z toho nebude nič.

— Nechaj ho. Nech prejde, — ťahala ho za rukáv Želka. Landík neposlúchol. Zdvihol dovysoka bič a potriasol ním. Žrebec stúlil uši, podskočil a pustil sa cvalom. Ľahká brička sa len tak oháňala. Jej tenké perá rozkolembali sa na každej skalke. Želka sa kŕčovite držala operadla, nahýnajúc sa dopredku. Jej červená čiapočka pri prvom trhnutí koňa pošinula sa na čelo. Dubec zaostal na chvíľu, ale sa hneď začal blížiť. Landík šibol koňa.

— Drž sa, Želka, prosím ťa, — pošeptal.

— Pusť ho! — nástojilo dievča.

— To nie.

Leteli tuho. Kolesá sa zúrivo krútili. Dubec bol už len na niekoľko metrov od nich a o krátky čas pysk jeho koňa sa už-už dotýkal bričky.

„On ma chce predbehnúť,“ znepokojil sa Landík, „budem sa hanbiť pred ňou. Musím to prekaziť.“

Zatiahol koňa napravo, aby zmiatol jazdca a zahatil ho v cvale. Žrebec sa väčšmi zvrtol napravo, ako bolo treba. Potiahol na samý kraj cesty, kde bola hrádza. Brička sa nahla, čosi prasklo a oni padali. Kôň sa síce hneď zastavil, ale dievča už vypadlo z voza. Landík sa prevrátil hlavou pred bričku. Pravé koleso sa zlomilo a brička sa prevrhla do hrádze. Dubec zbehol naľavo vopred, a keď videl nehodu, zastavil koňa, zoskočil z neho a pobehol k Želke.

Omdlela od ľaku. Iné sa jej nič nestalo. Landíkovi prešli kolesá cez členok a udrel si hlavu na oji.

Dubec bol mohutný, vysoký človek s veľkou hlavou a širokou tvárou, husto zarastenou. Líca sa strácali v čiernej brade, hrubé obrvy padali na oči, nestrihané fúzy zakrývali ústa a splývali v jedno s chumáčmi spodnej čeľuste. Chumáče viseli dolu a tvorili dve končité brady, rozdelené jarčekom. Spod rozopätej, mäkkej košele trčala čierna srsť pŕs a pod manžetami bolo vidieť chlpy zápästia. Ešte i vrchná časť rúk a prsty medzi hánkami sa černeli od vláskov. Pri tmavej pleti a farbe brady veľmi sa odrážala biela vojenská čiapka a blúza s bielou rozhalenou mäkkou košeľou, biele nohavice, úzke v kolenách, vyduté k vrchu a vsunuté za sáry vysokých žltých čižiem.

Landík si ho dobre obzrel. Mal dojem, že sa k dievčaťu blíži chlpatý medveď na dvoch zadných nohách, oblečený do bielych letných šiat.

Krivkal za ním k Želke, ale medveď so zarastenou tvárou sa k nemu obrátil a namiesto aby sa predstavil a povedal svoje poctivé meno, ako je to zvykom medzi dobre vychovanými ľuďmi, zamumlal:

— Keď neviete poháňať, nepoháňajte.

Landík si tlačil prstami boľavé, puchnúce čelo a nahnevane odsekol:

— Čo letíte na koni do sveta, keď neviete jazdiť. Chcel dodať čosi o jazdení na trlici, ale sa zdržal.

Takéto vzájomné predstavenie stačilo, aby sa stali nepriateľmi.

Želka, keď sa prebrala z mrákot, vyčítavo pozrela na Landíka, a poddávajúc sa pomocným Dubcovým dlabám, ako čo by sa dohovorila s ním, tiež zasipela.

— Neviete poháňať.

Vykala. To pred Dubcom. Hanbila sa pred ním, či sa hnevala? Znelo to ako zasipenie malej, znebezpečenej vreteničky, a bolo to i jedovaté uštipnutie, od ktorého černie i chladne telo. Landík zrovna cítil mrazenie. Namiesto toho, aby sa ho sústrastne spýtala: „Vám sa nič nestalo?“ zasipí: „Neviete poháňať!“

Dubec ovinul zblednutú Želku v páse a viedol ju šetrne na breh s pažiťou. Zvliekol svoju bielu blúzu, usadil ju na ňu, poprosil, aby počkala, kým sa vráti, vyšvihol sa na svojho sivka a cvalom sa pustil nazad.

Landík sa cítil pokorený od Dubca a urazený od Želky. Želka si myslela, že je jej hnev celkom na mieste, nie tak od ľaku a pádu, ako od toho, že ju Landík nepočúvol, bol nešikovný a ona smiešna. Obidvaja mlčali, ako dva kopce hrobov s dvoma rakvičkami lásky-dojčaťa, ktoré len čo začalo hovoriť, už aj umrelo. Žrebec rýpal trávu pod stromami pri ceste, nestarajúc sa o smútočný obrad pohrebu.

Prešlo niekoľko minút. Landík sa premohol a fufnavo navrhol:

— Mohli by sme ísť domov.

— Dvaja na jednom koni?

— Ja by som šiel pešo.

— Radšej počkám, — povedala Želka chladne s odvrátenou hlavou.

— Tak si počkajte vášho osvieteného pána, ja s ním nepôjdem.

— Nech sa vám páči, pán doktor.

Landík hodil plecom a sadol na žrebca. Sediac na ňom, spýtal sa ešte raz:

— Idete, či počkáte?

— Počkám.

— Prídem po vás na koči! — zvolal ešte.

Želka neodpovedala.

Tak je s človekom niekedy. Sedí na koni, a spadne z neho…

Tetuška medzitým, čo sa toto všetko odohrávalo, darmo čakala svojich mladých hostí na raňajky. Prišli až na obed na dvoch kočoch. V jednom sedela Želka a Dubec, v druhom, ktorý prišiel čosi neskoršie, Janík. Želka už nebola bledá a trasúca sa, ale prirodzene ružová a veselá. Janík smutný, krivkal na jednu nohu.