Demokrati

— Chladná žaba do studenej vody. Podkúr pod ten srdcový kotlíček a zohreje sa mu i pyštek.

Takýto vyzývavý flirt sa Landíkovi spočiatku nepáčil a opičenie sa po mužských mu bolo odporné, ale spoločné člnkovanie, kúpanie, vypekanie sa na slnku, tenis ich zbližovali zo dňa na deň. Intímnosť medzi nimi rástla ako klince v hriadkách a rozvoniavala sa. Želke sa páčil vysoký, plecitý mladý pán s dobrým, mäkkým pohľadom, zvučným basom, hladkou rečou a smelým správaním. Landíkovi sa zasa Želka videla akási mäkšia, prirodzenejšia.

— Dnes mám sedemnásť rokov, — povedala mu raz pod verandou kaštielika, keď prišli z kúpania.

— Nech ťa pánboh živí, Želka!

Pritiahol ju k sebe a bozkal.

To už nebola studená žaba, čo čľupla do studenej vody. V srdcovom hrnčeku už vrelo a pyštek bol teplý. Nie natoľko, že by bol Landík odchytil ústa, ba naopak, ako čo by si ich bol chcel prihriať. Bozk sa nevedome predĺžil. Láska sa bozkami meria, a kto je žičlivý, pridá.

Tetka zbadala, čo sa medzi mladými ľuďmi robí, ale nevidela nič. Písala sestre, že sa začína vybíjať láska láskou ako klin klinom.

13. Prevrhnutá brička

V isté krásne júlové ráno, dobré dve hodiny pred raňajkami Landík zapriahol do ľahkej bočky na dvoch veľkých kolesách s dvoma sedadlami strakavého žrebca.

Bičíkom zaklopal na dvere Želkinej izby.

— Hore sa, Želka! Vstávať! Prevezieme sa.

— A načo? — ozvala sa zívajúc.

— Na chuť.

— I takto ich mám sto. Idem.

O pol hodiny vyšla v bielych šatách zo surového hodvábu s krátkymi, voľnými rukávcami. Na hlave mala šikmo položenú červenú rádiovku s vyzývavým končekom na prostriedku, cez driek červený pás, na nohách červené poltopánky a krátke biele pančušky. Bola ako ihličník s červeným vŕškom, prostriedkom a spodkom. Spod čiapočky, založenej na ľavé ucho, vyzerali hladko pričesané a po chlapčenský tiež naľavo zhrnuté medené vlasy s rovným pútcom.

Potľapkala po šiji strakavého žrebca, dala mu cukrík a s Landíkovou pomocou vyskočila na vozík. Landík obehol bričku a sadol si k Želke. Trhol opratami, mľaskol jazykom a brička vyletela zo dvora.

Ráno bolo ešte svieže. Tráva, listy stromov zarosené, všade plno tôni, z ktorých viali príjemný chlad a vlaha. Voňali rezeda a klince. Pomedzi orechy, ktoré stáli na oboch stranách cesty, hádzalo slnko zlaté povriesla svojho svetla. Nad hlavou, v slnečnom povetrí, maľovali hranaté čiary lastovičky a škovránky, trepotajúc sa vo výške na jednom mieste, vŕtali diery do neba svojimi tenkými nebožiečikmi. Biele obláčiky-barančatá s umytou a nakaderenou riedkou vlnou akoby stáli a upíjali si z belasého širokého mora nebeskej pláne, čakajúc, kým ich vietor, ich pastier, ďalej nepoženie.

Mladí ľudia boli dobrej vôle, ako všetko za pekného letného rána. Žrebec bežal krásne, hádžuc predné nohy dovysoka a držiac hlavu hrdo, niekedy ju sklonil a zasa vztýčil, ako čo by i jemu bolo veselo, do tanca. Landík ho nahlas chválil:

— Tak, tak, žrebček môj, dobre. Svet je krásny i bez filozofie.

— A špatný i s filozofiou, — obrátila Želka.

— Teraz je pekný.

Zamenili si miesta. Poháňalo dievča. Potom zas on. Po hodinovom vození cvalom i trapom Landík stíšil koňa na krok a spýtal sa:

— Nevrátime sa ešte?

— Keď sme už tu, pozrime si kaštieľ „osvieteného“ pána Dubca, je to tu neďaleko.

— Kto je to?

— To by ti tetuška lepšie povedala. Nazýva ho posmešne demokratom, ktorý má ústa plné demokracie a ruky šmátrajú po cudzích vreckách, kde by sa čo dalo ulúpiť. Nerozumiem tomu. Akési kooperatívy, syndikáty, obilné ústavy. Lacné skupovanie, vyháňanie cien, drahé predávanie.

— Tetuška niekedy preháňa.

— A ako!

— Vôbec má staré náhľady.

— To má… Ale Dubec je vraj zosobnený nemravník…

— Nečudujem sa, keď chudobní závidia, ale bohatým sa čudujem. Najlepšie je chudobným. Keď človek nemá nič, je sympatický, ale keď začne mať niečo, už ho pichajú jazykmi. Keď mal a stroskotal sa mu majetok, to je hotový pôžitok.

— Počkaj. Ja nie o tom. Ja o jeho láskach. Keď sa ženil, bol doktorom práv ako ty. Bol vraj veselý, milý, usmievavý ako slniečko. Každého rozohrial, len ženu si nemohol rozohriať. Ona bola studená ako mráz v obloku, ale iba voči nemu. Pred každým iným teplým lúčom mäkla, zapotila sa, roztápala sa. Keď svetlo mizlo, zabúdala na všetko, zamŕzala krásnymi, chladnými, nevoňajúcimi kvetmi a čakala na nové svetlo a teplo. Tým býval vždy iný, mladý človek. Jej vlastný muž bol pre ňu slnkom v zatmení a jej duša pre neho oblokom zaviatym snehom. Ale to vraj bolo vzájomné. I Dubec mal pre každého, a najmä pre každú slnečný úsmev a júlovú horúčosť, len pre svoju ženu nie. Stretávali sa ako dve studené víchrice a za každého stretnutia bývala snehová fujavica. Mráz štípal do kostí a pre zvírený sneh nič nevideli. To boli dvaja nepriatelia, ktorí sa nenávideli, a týmto chladom týrali jeden druhého. Ušla od neho i s malým dievčatkom, dojčaťom, a vstúpila do služby. Náhle umrela. Čo sa stalo s dieťaťom, bohvie, Dubec po ňom nepátral.

— A prečo bola tá nenávisť medzi nimi?

— Nevera. Vedeli o sebe, že sú jeden druhému neverní.

— Kto bol prvý?