Demokrati

Keď tetka zbadala Dubca so Želkou, stiahla obočie. Nebolo jej vhod, že ich vidí spolu. Taký „nemravník“ ešte pokazí neskúsené dievča. Dubca skoro nenávidela i pre jeho domácnosť, kde „panovala osvietená pani“ chyžná, i pre jeho samopašný život, ale najmä preto, že i ju oklamal ten „kdemohkrad“. Raz totiž kúpil od nej pätnásť vagónov pšenice, metrický cent po stotridsaťpäť korún, a o mesiac neskoršie ju obilné ústredie, kde on bol generálnym riaditeľom, predávalo o desať korún drahšie. Vtedy sa chytala za hlavu, že nečakala, kým sa ceny napravia, a od tých čias bol v jej očiach zlodej a obilné ústredie lotrovská peleš, čo nie že by pomáhalo maloroľníkom, ale ich vydiera a využitkúva ich bezgrajciarové položenie: lacno skupúva, draho predáva. Tak sa získavajú milióny. Ale pre koho, spytujeme sa, pre koho? Keď pšenica trošku zdražie, roľník jej nemá už ani na dlaň.

Ledva mu podala ruku. Keď jej ju chcel bozkať, nedovolila. Zamedzila i priateľské potrasenie ruky. Vymanila si energicky a nešetrne dlaň z jeho veľkej dlaby. Preskočilo jej srdce, keď videla, že sa nebude môcť vyhnúť, aby ho nepozvala do domu. Otáľala s obedom, mysliac si, že odíde. Sedel ako päť peňazí. Musela ho zdržať i na obed.

Pri obede veľmi milým, usmievavým spôsobom rozprával o nehode, ktorá sa prihodila, a porovnával v duchu z času na čas chudé čierne ruky starej panej, ich končité hánky a veľké pehy s rukami Želkinými, ktoré bolí plné, okrúhle a opálené. Videl pred sebou natiahnutú tvár, skoro bez líc a farby, okrúhle vrásky okolo tenkých úst, a hneď pri nej mladú, sviežu, od slnka ohorenú, zdravú Želkinu tváričku s jej tvrdými, oválnymi lícami, tučnými, plnými perami. Díval sa na pohúžvanú starú šiju s vráskami na hrdle, ako na harmonike, na jamky medzi trčiacimi kľúčnymi kosťami, ktoré sa u Želky strácali v tvrdom, hustom mäse a jamky boli povypínané panensky zdvihnutými prsami. Videl, aká je ostrá brada a lakeť počúvajúcej pani Miklovej a aké pevné oválne ramienka slečny Petrovičovej.

Pritom si myslel, že staršie panie by si nikdy nemali sadať k mladým dievčatám. Kontrasty bijú do očí. K jari nepatrí neskorá jeseň. Ako čudne je to usporiadané, že dozrievajúci plod je u človeka jar, v prírode jeseň.

Želka je krásna ako plné, šťavnaté, červenkasté pšeničné zrno, a stará pani chudé, tenké, dlhé, žlté, menejcenné jačmenné semeno.

O Landíka ani pohľadom nezavadil, ani v reči ho nespomenul pri opisovaní nehody. Seba kládol do popredia. Keď vravel, ako sa brička prevrhla, tetka sa skoro tak ľakla ako Želka, keď padla. Skočila a vykríkla:

— Čo len chytáte opraty do rúk! Aké nešťastie sa mohlo stať! Druhý raz to nedovolím. Som zodpovedná za Želku.

Hľadela pritom prísne na Landíka.

— To som už i ja povedal, — prikývol Dubec.

Landík čušal. Bolelo ho, že mu už tretí raz vyčitujú neznalosť v poháňaní, a tetka mu to rovno zakazuje. No dobre, viac sa koní ani nedotkne. Nech si ich majú. Nezostane dlhšie.

Dubec z porovnania pšeničného zrna s jačmenným prešiel na rozmanité kooperatívy, obilné syndikáty, mzdy, racionalizáciu, výrobu, export, import, priemysel, kartely, trusty. Z rozličných obilných trhov prešiel na jarmoky s dobytkom a na peňažný trh, refláciu, defláciu, infláciu, devalváciu. Keď všetky hory vyťal, pasienky spásol, voly vykŕmil, kravy podojil a všetko predal s veľkým úžitkom, dospel k štátnemu bankrotu. Aby hospodársku krízu urobil zrozumiteľnou i Želke, dôvodil, že jednou z príčin tejto krízy je i takzvaná „štíhla línia“. Ženské nepijú už ani mlieko, ani kávu, nejedia maslo, syr, bryndzu, múčne jedlá, pečivá, chlieb, aby nestučneli. Všetko to, pravda, ide na úkor roľníkov.

Landíkovi sa celá spoločnosť sprotivila. Cítil sa ako žobrák medzi pánmi, ktorí si ho nevšímajú. Ťahalo, tislo ho čosi von. Ako čo by navzdory zíval, čím chcel naznačiť, že všetko to, čo Dubec hovorí, je nezaujímavé a hlúpe. Nadával v duchu na všetkých, najmä na Želku, že toho medveďa počúva, a nepočuje v jeho hrmotnom hlase, širokých gestách tučnú, sebavedomú spokojnosť, pod ktorou sa tají nenásytnosť a chamtivá lakomosť… Ešte i tri perleťové gombičky na jeho bielych nohaviciach nad sárami čižiem sa mu hnusili. Ledva dočkal koniec obeda. Po obede sa nepozorovane vytratil.

Želka ostala ešte chvíľku, ale i ona odišla pod akousi zámienkou. Dubec ostal sám s pani Miklovou.

— Utešené dievčatko, — podotkol Dubec za odchádzajúcou Želkou, — ruža.

— Nemáte tých ruží doma dosť? — spýtala sa nahnevane tetka.

— Takých ruží nemám nikdy dosť.

— Škoda by bolo viazať takú ružu ku kolu.

— Každá ruža potrebuje oporu.

— Ale nie každý kôl ružu.

To už bolo veľmi hrubo povedané. Po Dubcovi sa skĺzlo grobianstvo ako voda z husi. Povedal:

— Krásou sa človek nikdy nenasýti.

— Ale vysilí a vykýva tým ustavičným podopieraním!

Zazrela pred Dubcovým tanierikom na obruse čučoriedkovú škvrnu. Spravil ju Dubec, keď jedol zaváraninu.

„Bude ho treba vyčistiť,“ myslela si a nahnúc sa k chumáčikom, čo trčali z Dubcovho ucha, polohlasne a tajnostne: