Demokrati

— Celkom dobré. Budem v nich hrdá. Pekne ďakujem. Naklonila sa pred ním; stiahnuc bočné poly bielej zástery nazad a hľadiac mu do očí, spýtala sa: — Čím sa vám len odmením?

„Celkom panské dievča,“ ustálil Landík. „Už sa chce odmienať, aby to nebolo zadarmo. Kde sa len vzala? Kde sa len vzala?“

— Božechráň! Ničím, — odpovedal, — taká maličkosť.

— Ale čo je v tej maličkosti?

— Srdce.

— Srdce v papučkách! — zasmiala sa.

Škoda, že musel ísť do úradu. Mohol by si tu posedieť i do večera. Dievčatá sú samy. Dali by mu na obed i z tej tekvice a zo šúľkov kukurice, čo tu čakajú. Teľací „šniclík“ by bol raz-dva upečený. Aká by to bola zabáva! Ale okresný náčelník iste stojí za múrikom svätého Jána Nepomuckého a pozoruje svojich úradníkov, ako idú do práce. Treba sa mu ponáhľať. I tak má mnoho na rováši. Škoda.

— Ďakujem vám ešte raz a príďte, — lúčila sa Hana.

— Prídem, — sľúbil Landík.

Dolu na schodišti sa obrátil a ešte raz sa jej pozdravil. Stála vo dverách. Z brány ešte raz. Stála pri schodišti. Na ulici ešte raz a ešte raz. Anička stála v bráne a dívala sa za ním. Už nebola v nich rozpačitosť ako pri prvých prechádzkach. Landík sa nestaral, či ho niekto vidí. Nehanbil sa za ňu a za seba. Nemyslel viac, že je Hana len kuchárka, a on vzdelaný, juris doktor, komisár policajnej správy, štátny úradník.

Za svätým Jánom Nepomuckým videl koniec farbistého slnečníka. Náčelník bol ešte za múrikom. Nie je ešte deväť — posledný termín. Ináč by sedel vo svojom foteli… Dobre je…

Keď už sedel v úrade nad aktami, zasmial sa sám nad sebou.

„Uvidel som, odovzdal som, a — nič nenechám tak.“

Ten doktor mal pravdu, čo radil: „Neškobli sa, lebo sa ti výsyp rozlezie po celom tele.“ Nepočúvol ho. Poškrabal sa, aby si uľavil, a výsyp sa rozliezol. Svrbelo ho ísť k Hane. Šiel a vrátil sa s Aničkou v myšlienkach a v srdci. Láska sa mu rozliala po celom srdci.

Haninu dôveru si získal. Hrádzu spoločenských rozdielov prekročil. Lásku jej vyznal a spečatil významným bozkom. A teraz čo? Nasledovalo by zasnúbenie a potom ženba. Rodina bude proti tomu. To by ho mrzelo, ale neprekážalo mu. Konečne, on sa žení, on bude s ňou žiť a nie matka, sestra, bratia, švagriné. Prekáža dvoje. Po prvé: neisté postavenie. Náčelník sa hnevá a pani náčelníčka tiež. Teda je isté, že ho v najlepšom prípade preložia… Keby bol aspoň organizovaný v niektorej politickej strane. Politický tajomník by ho do neba vychválil a našiel by sa hneď minister, ktorý by sa ho zaujal. Ešte lepšie by bolo, keby tak ako jeho šéf mal legitimácie všetkých strán, potom by zakročila celá vláda. Človek by sa stal nepremožiteľný. Táto chyba sa azda ešte dá napraviť za cenu niekoľkých krokov a niekoľkých korún. Bolo by treba prejsť do sekretariátov a zložiť členské. To všetko by ho stálo, povedzme, sto korún. I to je mnoho rátané. Možno, že úradníci majú lacnejšiu cenu… ale je tu druhá, vážnejšia prekážka. Prekážka existenčná. Ako by mohli jestvovať dvaja žobráci, ktorí ani nežobrú, ani nekradnú?

Landík začal rátať. Koľko má hrubého príjmu? Koľko z toho stiahnu na penziu, na riadnu daň, na menovanú prechodnou, ale zato stálu daň, na daňové nedoplatky, na zníženie platu, na liečebný fond, na zálohy, na pôžičku práce?… Ostávala rýdza čiastka, a to bola taká malá suma, že na túto sa ženiť by bola veľká ľahkomyseľnosť.

Chytil sa za hlavu… Všetko vraví o pokroku, o tom, ako ľudstvo napreduje a rozvíja sa. Áno, všetko, len úradník nie. I raky idú kedy-tedy napred, ale úradník nedajbože. To sú azda jediné tvory na svete, čo rastú nadol. Sú síce akési triedy a stupne nahor, ale to je sypanie prachu do očí. I keď sa škriabeš, pridajú ti toľko tiarch, že je skoro lepšie zostať dolu. Väčší titul — väčšie ťarchy a zrážky. Musíš byť čistý, kradnúť nesmieš, a ešte ťa i zamestnávateľ gentlemansky očistí. Každý mesiac je neskoršie prvého najprv o deň, potom o dva, o desať, o tridsať, možno, že nakoniec budú úradníci ešte platiť za to, že sú v službe. Nobile officium… Dobre by bolo pripraviť sa na žobranie. To je výnosnejšie. Milosrdenstvo sa ešte nájde u obyčajných ľudí… Nie, nečuduje sa už, že jeho šéf Brigantík obedúva v kuchyni a sám utiera riad, že po úradoch sú títo proletári takí nevrlí, hašteriví, zamračení, studení, nezdvorilí, neúctiví. Sú to robotníci, ktorí nepozdravia ani domáceho pána, u ktorého robia, nezaďakujú za pozdrav, keď prídeš k nim, neodvrknú, keď sa od nich odporúčaš. A ešte úsmev požadovať od nich!

Budúcnosť sa mu zdala hrobová jama. Do tej jamy by mal strhnúť Aničku, toto dobré, charakterné, krásne dievča. Popanštiť ho a žiť tak, ako kedysi on s matkou, keď spával, jedol, učil sa v jednej izbičke, kde sa i varilo, i pieklo, i umývalo, i pralo! Strašné!

Prerátal ešte raz výdavky.