Demokrati

Plat je preč. Kto dá na dokumenty, notárovi, farárovi, ohlášky, svadbu, hostinu? Landík ani nevedel vyrátať, čo to všetko bude stáť. Pomyslel si na bratov, na tetku Miklovú, či by mu nepožičali. Sotva. Tí sa budú usilovať, aby svadbu prekazili, nie že by mu pomohli a uľahčili trudnosti. Povedali by: „A mne kto dal, keď som sa ženil?“ Števko by hneď vytiahol notes a vyrátal, že sa mu to nevyplatí, keď už dávať, tak radšej do nejakých pevných cenných papierov. Ďurko by sa zmrštil a vyhodil by mu na oči: „Nepodporujem ľahkomyseľné chúťky. Čo sa ja musím napracovať, kým zarobím sto korún.“ Tetka by sa vyhovorila na dane a sociálne ťarchy. Nie, to by nestrpel. Povadil by sa s celou rodinou na celý život… Azda by bolo najlepšie, keby si v banke pripožičal k tým päťsto korunám ešte aspoň tisícku. Bez žíranta nedajú. Kto by mu i žíroval? Novotný? Sakulík? Tí majú plat sekvestrovaný na desať rokov. Matka? Neraz ju už chcel získať na podpis, vždy povedala: „Nie. Máme príklad u otca, čo robia zmenky. Prikrývaj sa perinou, pokiaľ ti stačí. Ja ti, Janíčko, ani zmenku, ani zmenôčku nepodpíšem.“ Bojí sa bánk ako čerta. „Ďatelina na Ostrme taký požičaný groš. Chytro sa vysuší, a ostaneš holý ako ostrm.“ Staré náhľady ľahko nezrútiš… Keby aj bol žírant, banky dnes ani na žíranta nedajú. Načo sú? Sám pánboh vie. Len nedávno sa mu ktosi ponosoval, že potreboval súrne maličkosť, päťtisíc korún. Čo sa vraj nabehal. Na lombard cenných papierov nedali, že vraj neisté časy, pridal k nim pätnásťtisíc kusov účastín banky Kriváň. Smiali sa, že tá žije iba z nového bankového zákona, ktorý dovoľuje, aby banka pýtala naspäť od svojich direktorov, úradníkov všetky tantiémy, odmeny a platy, čo im vyplatila len-len že nie od samého založenia štátu. Vyberá si po kamarátsky takých, čo boli solidní, svedomití a nasporili si niečo, lebo to boli tí, čo zavinili, že sa banka našla v tiesni, mala straty a musela si pýtať podporu z takzvaného Všeobecného fondu, čiže od štátu… V nedostatku iných obchodov prepúšťajú starých, zaslúžilých úradníkov, a aby mohla platiť tisnúcich sa na ich miesto nových generálnych a negenerálnych, obchodných a neobchodných direktorov, dirigentov a správcov, nechce platiť ani prichodiacu penziu, lebo, pravda, každý, kto chce penziu, zavinil, že banka mala straty, nech teda penzista platí stratu, a nie my penziu. A chudák penzista miesto penzie má hneď dva procesy. Jeden on vedie proti banke pre penziu, druhý banka proti nemu pre vrátenie platu, odmien a tantiém, a do výhľadu stavia tretí proces pre vrátenie zavinených strát. Je tu i štvrtý proces, ktorý ide o nervy. Tento je hlavný. Ak penzista vydrží s nervami, vyhrá. Ak nevydrží, prehrá. Obyčajne banka má i dlhší život i tuhšie nervy. Drancuje, otravuje, ničí zdravie svojich bývalých statočných pracovníkov. Vyhráva a z toho žije… Nie, pán Ypsilon! Najlepšie urobíte, keď si týmito pätnásťtisícimi účastinami vytapacírujete klozet… Doniesol im na zmenke žíranta milionára, no keď nie milionára, iste polmilionára, a v banke mu predsa nepožičali. Vraj pre hospodársku krízu. Aby prišiel, keď pominie. To skorej ľudstvo pominie ako hospodárska kríza. Nikdy hospodár nepovie: „Mám toho dosť. Dobre mi je.“ Chudoba je večná ako nebo. Boh mocný a bohatý, ale ani tomu pre každého nestačí… „Zálohu na služné.“ Treba udať príčinu. Udá, že sa chce ženiť. „Tebe sa treba žeňiť,“ povedia. Budú žiadať správu od šéfa. Krásna to bude správa. „Disciplinárku mu,“ odpíše, „nie ženu a zálohu na svadbu.“

Odhodil ceruzku a vstal od písacieho stolíka. Zašomral:

— Bolo mi treba tie črievičky nosiť! Mohol som ešte počkať.

Kopol do stoličky a začal sa prechádzať po kancelárii. Zastal pred jedným obrazom, ktorý visel v izbe, a zahľadel sa naň. Ako čo by sa modlil k svätému obrázku, zašeptal:

— No, pomôž mi, pán prezident!

Obraz sa nepohol, ale čosi akoby bolo zoskočilo z neho rovno do komisárovej hlavy. Bola to myšlienka, ktorá hovorila: „Energia nepozná beznádejný stav. Beznádejný stav je len smrť a hrob. Odtiaľ niet východiska. Ty si živý a mladý. Východisko nájdeš. Len sa pričiň, konaj, neustupuj!“

Od obrázka prešiel k obloku. Bol ešte väčšmi prachom zapadnutý ako pred dvoma týždňami. Kedysi do jeho prachu vpísal meno „Hana“.

Túto Hanu Maťko alebo zotrel, alebo, čo je omnoho pravdepodobnejšie, zapadla novým prachom. Napísal doň „Anička“ a jeho prvým činom bolo, že zastal prostred kancelárie číslo 7, zdvihol päsť dovysoka a zarečnil začiatok tretieho verša z Hej, Slováci:

A nechže sa i nad nami hrozná búrka vznesie,
skala puká, dub sa láme a zem nech sa trasie.

A premeniac sa v nehybné bralo na obstrapkanom a vyšliapanom koberčeku, dokončil slohu:

My stojíme stále pevne, ako múry hradné.
Čierna zem pohltni toho, kto odstúpi zradne!

15. Dvadsaťpäť korún