Demokrati

Agrárnici písali a vraveli: „Socialisti? Tí by z nás zodrali kožu… Tie ich miliónové paláce, státisícové riaditeľské platy, to sú naše mozole, náš pot, naša krv… Vysoké platy. Určený čas práce. Sociálne vymoženosti. To všetko my platíme, lebo robíme od svitania do noci. Za týždenný plat nekúpime ani pár baťoviek… Dusia nás dane, hrdúsia sociálne ťarchy… Roľník by sa vyvalil keby nie náš zaslúžilý vodca, náš pán minister… Keď sa roľník vyvalí, nastane hladový mor…“

„Chudáci,“ myslel si Landík.

O hodinu neskoršie čítal Robotníka. Tam stálo o akýchsi bruchopasníkoch, nenažrancoch, ľudožrútoch, ktorí by chceli všetko pohltať, čo je na zemi a v zemi, drevo, uhlie, obilie, a nám aby zostalo kráľovstvo nebeské. Ďakujeme za takú lásku. My sme za „otčenáš“, ale s malým dodatkom: „Chléb náš vezdejší dej nám za facku dnes a hneď…“ Reflácia?… Figu… Zamedzenie dovozu obilnín z cudziny?… Figu!… Spájanie sa s tými čiernymi čertmi, černokňažníkmi, nočnými švábmi, aby nás mohli odstaviť?… Figu!… To sa vám nepodarí. Nebude zeleno-čierna diktatúra.

„Veď to oni o agrárnikoch,“ myslel si Landík. „Chudáci socialisti!“

Podarilo sa mu vypočuť politickú mienku Bonifáca Mederského, tajomníka Československej lidovej strany. Tento hovoril:

— Deti sa hrajú na politikov. Koľkože bude tých autonómií? — Čítal ich na prstoch: — Česká, moravská, sliezska, slovenská, podkarpatskoruská, maďarská, nemecká. To je sedem. Sedem snemov. Sedemkrát šestnásť „kvasiministerstiev“, sedem „kvasivlád“, sedmoraké zákonodarstvo, súdnictvo, administratíva. Sedem záplat na novučičkej novej republike, a to ešte takej malej, ako je naša. Bolo by vidieť iba záplaty. Potrebujeme jedny pevné šaty, a nie vytrhnutú nohavicu alebo rukáv. Deti.

„To on o slovenských ľudákoch a národniaroch,“ myslel si Landík a prisvedčil Bonifácovi.

Nevieme, či rátal na gombičkách, ale napokon sa rozhodol pre agrárnu stranu.

Nie, neboli to gombičky. V duchu si odôvodňoval, že nemá síce ani piaď zeme, ale chodí po nej a do nej ho zahrabú. Nad jeho rakvou bude hovoriť kňaz: „Prach si a v prach sa obrátiš. Pokoj prachu jeho! Nech mu je zem ľahká!“ Po smrti prispeje svojím rozkladom na masť oráčiny, na tučnotu klasu, na zeleň trávy, na farbu kvetov. Prečo by neprispel roľníctvu za živa? Lesy, háje, polia, rieky, potoky sú síce cudzie, ale ho vždy láskavo prijmú ako svojho. Vtáctvo, zvery, ryby môžu byť jeho, ak chce — za malý groš… I táto ceruzka má svoj pôvod v zemi. Grafit. Drevo. I tento linonár. I tento papier. I toto pero sa vyrobí pomocou ohňa, sýteného čiernym horiacim kameňom, vydolovaným z ňadier zeme… Tento kabát, košeľa, golier, manžety, kravata, klobúk, všetko vyrastá zo zeme, aby poslúžilo a vrátilo sa naspäť do zeme… Nie div, že keď sa Krištof Kolumbus plavil do terajšej Ameriky a videl jej brehy, všetci, čo boli na lodi, s oduševnením volali: „Zem, zem, zem!“

Pomyslel si i na to, ako roľník lipne na kúskoch svojich rolí, ako ľudia bažia za zemou, ako sa ňou opájajú, keď jej je viac, hrdnú a prepíjajú po kúsku, odurmanení jej čiernymi hrudami, z ktorých ako čo by vyrastalo zlaté víno v miliardách zlatých tenučkých kalíškov. Neviditeľná ruka kolembá kalíštekmi, neviditeľné ústa šumia a privolávajú gazdovi: „Na zdravie, náš gazda, pi gazda, pi, zabav sa, zakartuj si, tancuj, podmaňuj, rozhadzuj!“ A gazda pije, zabaví sa, kartuje, tancuje, podmaňuje, rozhadzuje… Tak prechádzajú majetky z rúk do rúk… Iste tak pošiel i otcovský majetok… Tak pôjde i tetkin majetok, keď príde na to čas. Zem je ako peniaz, odkotúľa sa práve tak, ako sa prikotúľala.

Vyhľadal agrárneho tajomníka Ďurka Mikesku, mladého tridsaťpäťročného človiečika s veľkou vyholenou tvárou, úzkym čelom, tuho pričesanými svetlými vlasmi, ktoré sa na vŕšku hlavy odškerovali, s rovnými, širokými, vypchatými plecami, objemnými bokmi a zadkom, v gamašiach, v malom zelenom klobúčiku s tučným umelým pšeničným klasom za pletenou šnúročkou, veľkou ďatelinou na prsiach a plniacim perom v bočnom vrecku. Spýtal sa ho:

— Čo stojí jedno organizovanie?

— Dvadsaťpäť korún, — povedal politik.

— Tu sú.

Tak sa stal Landík členom Republikánskej strany maloroľníckeho ľudu. O niekoľko dní dostal i legitimáciu.

Tým prestal byť ojedinelým človekom, opusteným komisárikom v štátnej službe. Stal sa celou, mohutnou a vplyvnou stranou, ktorá v tie časy hrala politický prím. Na rozdiel už poukázal Kvirín Čížik. My za ním opakujeme, že je to taký rozdiel, ako byť odtrhnutým lístkom, čo nevie, kam ho vietor odnesie, a byť stromkom vo veľkej, múrmi obohnanej, stráženej záhrade, ktorý urodí, boh dá, šľachetné ovocie. Veľký rozdiel.

Tento rozdiel chcel hneď i vyprobovať. Zveril sa so svojou „aférou“ agrárnemu tajomníkovi, nie naschvál, len tak mimochodom, aby sa nevidelo, že chce využiť svoje postavenie nového, slabého ešte a skromného, ale zato oddaného straníka.

— Hja, pán doktor, — usmial sa tajomník, — vy ste len sedmičkou v hre, a tu hrá i deviatka — Tolkoš s dolníkom-náčelníkom, ktorí sú tiež v našej strane. Tí vás prebijú.

Landík odišiel sklamaný.