Demokrati

Takýchto strán bolo vtedy na výber. Čím väčší výber, tým ťažšie vybrať. Boli strany „štátotvorné“ a „štátoborné“. Štátotvorné boli iba tie, čo boli vo vláde, štátoborné tie, čo boli v opozícii. Štátotvorné boli smeru centralistického, štátoborné autonomistického. Centralisti žiadali jeden národ, jeden snem, jednu vládu, jednotné súdnictvo, administratívu, školy, poštu, vojsko, financie. Autonomisti tvrdili, že je národov viac s osobitnými rečami a chceli pre každú krajinu osobitný snem a aspoň osobitné súdnictvo, administratívu a školy. Centralistické strany mali epiteton „československý“, autonomistické epiteton „slovenský“.

Na tomto epitete ako na kuracej nôžke stáli dva nepriateľské zámky. Jeden s miešaným, ale zjednoteným „československým“ vojskom, druhý údajne s „čisto slovenskými“ vojakmi. Medzi týmito hradmi šli boje diplomatické, politické, novinárske, životné. Stalo sa, že sa autonomisti dostali medzi hradby československého zámku a už „medzi hradbami bojovali“, ale ich odtiaľ zasa vytisli. Boj zúril ďalej. Stalo sa i to, že centralisti autonomistov už celkom odzbrojili, pochytali, pozatvárali, ich krvavé ústa pozašívali, ale ich zas vypustili, zbraň vrátili a švíky povyberali. Boj sa obnovil ešte s väčšou silou.

Toto epiteton, táto kuracia nôžka drobila sily nielen v politike, ale i vo vede a v umení, v rodine i v spoločnosti. Utvorila sa nejaká učená spoločnosť slovenská, hneď pri nej vyrástla učená spoločnosť československá. Bolo slovenské národné múzeum. To nestačilo. Utvorilo sa československé múzeum a dostalo miestnosti v „zemedelskom“ múzeu. Bola akási osvetová spoločnosť slovenská, musela byť pri nej hneď iná, československá. Združili sa slovenskí spisovatelia alebo výtvarníci, už vbili klin medzi nich so združením československých spisovateľov a iných umelcov. Bol československý Sokol, musel lietať i Orol. Dostal kinolicenciu Sokol, musel ju mať i Orol i Telocvičná jednota. Tak to šlo rad-radom až po dedinské krčmy. Boli krčmy československé republikánske tu sa schádzal maloroľnícky ľud; boli krčmy ľudácke, tu pili straníci slovenskej ľudovej strany; boli krčmy socialistov a tak ďalej.

Ešte i sama slovenská literárna reč sa rozdvojila na úradnú, „československú“, centralistickú, a na čistú slovenskú, autonomistickú. Kto vravel „kružidlo“, „pravítko“, „inkúst“, „mluvnica“, „menovite“, „okienko“, „rýchle“, „určite“, „modrý“, „rôzne“, „nápadne“, „nemoc“ atď. bol centralista; kto hovoril „cirkeľ“, „linonár“, „atrament“, „gramatika“, „najmä“, „oblôčik“, „chytro“, „iste“, „belasý“, „rozlične“, „neobyčajne“, „choroba“, miesto „zase“, „zasa“, miesto „snáď“ „azda“, miesto „jednoducho“ „proste“, kto „oznamoval“, a nie „zdeľoval“, kto „hundral“ a „nebručal“, komu bol „niekto niečím“, a nie „voľakto voľačím“, kto prichádzal „nepríhodne“, a nie „nevhod“, kto sedel „popoludní“, a nie „poobede“, lebo veď poludnie je isté, a obed nie vždy, kto fajčil „tabak“, a nie „dohán“, kto používal „vreckovku“ a nie „nosovku“, kto bol „šedivý“, a nie „šedý“, kto „zauškoval“, a nie „fliaskal“, kto „sa našiel“ v nepríjemnej situácii, a „neoctol sa“ v nej, keď padol „horeznačky“, a nie „nazadok“, kto miesto toho, aby „robil“, „pracoval“, kto bol „somár“, a nie „osol“ atď., bol autonomista.

Nuž takýto boj trval i vtedy, keď sa dr. Landík rozhodoval, do ktorej strany má vstúpiť.

Rozhodne by škodilo, keby vstúpil do „protištátnej“ čiže „štátobornej“ strany. Isté je, že i protištátne strany stali sa za noc vládnymi a štátotvornými. Možno, že by to bolo výhodné už zajtra. Ale žijeme dnešku. Musíme teda brať dnešnú politickú konšteláciu. Ono je pravda, že opozičné strany sú akési sympatickejšie. Nielen preto, že sú slabšie a odstavené od korýt, ale i preto, že sa človek v ich časopisoch skôr dočíta, aké sú chyby a nedostatky, kde smrdí, kde sa kadí a kde už horí, kde sú vredy a kde sa už otvorili. A keď sú to i klebety. Klebety sa tak príjemne počúvajú. Klebety, klebety! Bohvie, či sú to klebety? Ani tráva sa nepohne bez vetra… V tých oficiálnych je len samá chvála a sláva. Všetko v poriadku. Vždy to isté mlátenie „cupy-lupy, cupy-lupy“, ako v humne na dedine. Počúvaš. Akoby si dedinského pastiera počúval, vždy to isté „tuuú tuú, tuú“, alebo večer hlásnika, vždy len „Chváľ každý duch Hospodina“.

Landík dlho uvažoval, ktorá strana je najlepšia.

Ťažko bolo zistiť.

Každá strana bola dobrá, každá mala samé zásluhy o ľud, o národ, keď čítal časopis, a každá bola zlá, samý trúd, nehybnosť, klam, ziskuchtivosť, perfídne lži, keď čítal časopis inej strany. Vraví sa, že nepriateľ najlepšie pozná slabiny nepriateľa. Strieľa do nich, aby nepriateľa premohol.

Landík začal čítať rozličné noviny, aby sa orientoval.