Demokrati

Teda ani pažiť, po ktorej nesmie hocikto šliapať, ani mladý stromček v chránenej záhrade, ale sedmička.

„Darmo je, niet rovnosti na svete nikde,“ myslel si, kráčajúc po chodníku a oceňujúc chodcov. „Tento nebude viacej ako osmička; henten s pinčom a paličkou s kostenou rukoväťou — veď je to advokát Winterstein — ten bude azda horník; ten žobráčik tam sotva patrí do hry, odhodená, ošúchaná, nalomená karta.“

O niekoľko dní v isté predpoludnie navštívil Landíka sám pán agrárny tajomník Ďurko Mikeska.

— Túz sa zaujíma o vás, pán doktor, — povedal mu.

— Aký túz?

— Zelený. Sám pán minister vnútra. Predseda našej strany… Tu mi píše jeho osobný tajomník, odborový radca Dorazil.

Vytiahol list z bielej hrubej obálky a hľadiac doň, pokračoval:

— Akýsi Dubec, hlava obilného syndikátu, veľký pán, — poklonil sa tajomník neviditeľnému pánovi, — žiada, aby ste hneď boli preložený z okresu niekam na východ, na miesto, kde slnko nesvieti, — tak píše, — kde slnko nesvieti, ako nesúci, arogantný úradník… Čo ste porobili?

„Dubec, Dubec,“ rozmýšľal Landík omráčený. „Aký je to poloboh?“ Dávno nemyslel na Želku a na Dubca skoro celkom zabudol. Len po chvíli sa mu vynorila v pamäti prekotená brička s omdletou Želkou a Dubcom, ktorý prišiel pomáhať. Rozpovedal všetko tajomníkovi, i to, ako sa jeden druhému predstavili: „Vy neviete poháňať!“ predstavil sa mu Dubec. „Vy neviete jazdiť!“ predstavil sa Dubcovi on. Cez celý čas rozprávky mu húdlo v myšlienkach: „Tak som stratený… Som stratený.“

— Iba ak pre moju ráznu odpoveď, — vysvetľoval. — Inú vinu nemám.

— Vinu nemáte, ale pech, — zvesil hlavu tajomník.

Mal akúsi nejasnú sústrasť s mladým doktorom, hoci sa v duchu skoro čudoval, že Landík stojí ako svieca a ani sa len o múr neoprel.

— A čo chce zelený túz? — spýtal sa tajomníka.

— Informáciu… Zle je ťahať sa za prsty s takými veľkými pánmi, — vrtel hlavou tajomník.

„Môj stav je beznádejný,“ letelo komisárovou hlavou, „poletím… poletím … Čože zmôže zelená sedmička proti zelenému túzovi?… Škoda bolo dávať dvadsaťpäť korún do kasy.“

16. Udavači

Sadli si.

Sekretár agrárnej strany Ďurko Mikeska na stoličku z ohýbaného dreva, ktorá bola pri písacom stolíku, a komisár Landík za svoj písací stolík.

Taký písací stolík je ako oltár v kostole. Pred oltár môže iba kňaz, za úradný písací stolík len úradník.

Landík, keď si zaň sadal, naťahal do seba povetrie a pomaly, trhano vypúšťal ho nosom. Znelo to tak ako dlhý, trasľavý vzdych. Pomyslel si, že už nebude dlho sadať na túto stoličku a za tento stolík. Už neveril, že vyviazne. Tolkoš ho udal, Brigantík sa ponosoval na neho a teraz Dubec so zeleným ministrom.

— Čo o mne napíšete? — spýtal sa sekretár.

— Odpíšem, že ste v našej strane, — uistil ho tajomník.

— Nič viac? Nepridáte nejakú ozdobu?

— Akú ozdobu?

— Takú nejakú peknú: „Našej strane veľmi oddaný,“ alebo „nádejeplný“, „škoda by ho bolo“, „prepotrebný“. Dám vám za to cigaretu, — zažartoval.

— To môžem. Veď je pravda, že by sme vás tu veľmi potrebovali. Lenže neviem. Bojím sa.

— Čoho?

— Dubec je iste mohutný straník. Veľký pán.

— Veľký pán! — buchol komisár prstami o stolík v hneve. — Zas s tým panstvom začínate? — Spomenul si na spor, ktorý mal s okresným náčelníkom o pánoch a sluhoch. — Čo tu ustavične každý len o pánoch!… Poznáte tú historku?

— Akú?

— Vyhodili sedliaka z úradu, lebo trošku silnejšie prízvukoval slová a bol požadovačný. Možno, že to bol sedliak, ktorý mal ešte v nose americké povetrie… Veď viete, v Amerike pracuje ako kôň, príde domov a nevie prenachváliť americkú slobodu… Nedal sa. Rozkročil sa naširoko ako starý dub, a jeden konár hore, druhý napravo, začal rozhadzovať rukami a kričať: „A to je republika? To je demokracia? To sa so mnou nikdy nestalo. Nedám sa vyhodiť!“ Ale sluha nedbá, ťahá ho k dverám a vraví mu: „Čušte! Predtým vás každý deň vyhodili.“ „No, áno,“ prisviedča s krikom, „ale to boli páni.“ Vidíte, ani sedliaci nás neuznávajú za pánov.

— Celkom múdro, — zasmial sa sekretár, — konečne jeden sebavedomý sedliak, ktorý sa nedá vyhadzovať.

— To je tak. Lenže nie o tom je reč. Tu je otázka, prečo nás neuznáva za pánov.

— Ľud sa už dosť nabál pánov, nech sa teraz páni boja ľudu.

— Ach, — zmŕštil sa Landík, že ho sekretár nechápe, a začal vysvetľovať, že každý hľadá popularitu v mase, lebo sa teraz hlasy spočítavajú a nevážia. — Numeranda sunt vota, non ponderanda, — povedal po latinsky. — My potrebujeme ľud, a nie inteligenciu, pánov… Ten sedliak pôjde rovno k vám a rozpovie, že ho z úradu vyhodil ten a ten. Čo urobíte?

— Oznámim chlapa.

— No, vidíte. A ani sa nespýtate, prečo ho úradník vyhadzoval, a ak je náhodou vaším straníkom?

Sekretár nemohol povedať: „To je iné.“ Musel byť logický a povedal:

— To je jedno. Taký straník škodí strane. Preč s ním!

— A tu sme! Ten sedliak to vie. Nebojí sa.

— Nech sa nebojí.