Demokrati

Landík bol človek hrdý. Nechcel od nikoho pomoc a ako sme už videli, najradšej by bol „praštil“ celým svojím úradom. Ale známosť s Aničkou a odhodlanie, že sa s ňou ožení, hoci i dôchodky nedostačovali, prinútili ho, aby bol praktickejší a neodhadzoval od seba i to málo, čo má a čo je isté aspoň predbežne.

Mohol prestúpiť napríklad do advokátskej kancelárie, ale kancelárie boli už všade preplnené. Koncipienti pracovali zadarmo. Ujímal sa náhľad, že vlastne praktikanti majú platiť advokátom za to, že sa u nich učia, a nie advokáti praktizujúcim koncipientom, že im pomáhajú pri písacom stolíku obhrýzať rúčky, otvárať dvere a kričať do prázdnej predizby holým laviciam, ako čo by sa hrnuli stránky: „Len pekne jedno za druhým. Čo sa hrniete?… Prosím, prosím, až keď príde na vás rad.“

Miesta nikde nebolo, a i keď bolo, plat nebol. Úrady odmietali žiadosti so stereotypným: „Žiadosti nevyhovujeme pre nedostatok miesta.“ Najviac, keď chceli byť krajší, doložili: „Po čase opätujte svoju žiadosť,“ alebo: „Máme vás v patrnosti,“ čo znamenalo evidenciu podľa Slovenskej reči. Slovom, ako predtým, tak najmä teraz bolo veľmi časové porekadlo: „Lepší vrabec v hrsti, ako zajac v chrasti.“

Toto si pán doktor uvedomil. Uvedomil si i to, že zarečnenie tretieho verša z Hej Slováci, čo aké bolo krásne, nestačí, aby zmylo z neho biľag anarchistu a boľševika. Naopak, v tie časy táto hymna akosi konkurovala s úradnou hymnou Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska. Hej, Slováci spievali takzvaní autonomisti-opozičníci, niekedy s pápežskou hymnou, niekedy bez nej. Týmto činom stávala sa táto krásna pieseň demonštračnou piesňou proti vládnucim centralistom. Spievať ju neodporúčalo sa štátnemu úradníkovi, najmä takému nie, ktorý už bol podozrivý, že je povahy „psychoanalytickokritickej“, zaoberá sa myšlienkami vyrovnávania rozdielov medzi spoločenskými triedami, demonštruje za rovnosť, chce sa oženiť so slúžkou, nie je spokojný s platom, a ktorému nadal okresný náčelník, že je burič.

Spomenul si, čo mu nedávno Kvirín Čížik, správca daňového úradu a bývalý legionár, rozprával pri pive U barana. Tento vážny, asi päťdesiatročný človek sa v mimoúradných hodinách zapodieval okrem pestovania hydiny i zjednotením legionárov a písal články, veršíky do časopisu Legionárske sjednocení.

— Napísal som, — hovoril, — taký hlúpy verš — epigram.

Vyňal papierik a prečítal:
Ráno Anča nahnevaná
práši kabát svojho pána.
Rozkáž pán! Urob sám!
myslí Anča jedovatá.
Pán je skrytý do kabáta.
Tu máš, tu máš, tu máš, pán!
Trstenica práši, sviští.
Pán je celý, kabát čistý.
Anča myslí v úkryte,
že je panstvo nabité…
Občane môj, zlob sa, zlob!
Máš tu šesťnásťhlavú vládu,
tisícoké múry Hradu
a v nich plno garderób.
Papuľkou len klep a klop.
Čisť a práš a búchaj v kriku
a mysli si popritom,
že si nabil republiku
svojím tenkým prútikom…

— Pražský cenzor to skonfiškoval… Povedzte mi, čo je v tom veršíku proti štátnej zvrchovanosti, samostatnosti, celistvosti, ústavnej jednotnosti alebo demokraticko-republikánskej štátnej forme našej republiky?… Veď je tam práve povedané: „Hundrite, papuľujte, ako chcete, svojimi jazykmi nezrútite našu republiku. Mýlite sa, že ste ju nabili, ako tá Anča, čo si myslela, že nabila pána, keď mu prášila kabát.“ Volali ma ad audiendum verbum. Sláva bohu, že nadriadený vládny radca porozumel tomu, čomu nerozumel pražský cenzor… Možno, že by ani nadriadený nebol porozumel veršu, ale na šťastie som organizovaným socialistom. Zakročila strana… Takí sme teraz citliví, pán môj!… I vy sa organizujte. Ja som sa vyhol kárnemu súdu len pomocou strany… Mimo strán ste sám a sám. Nič nezmôžete. Budete bodľačím pri ceste. Hocikto vám zotne červenú hlavičku paličkou, a ani nezbadajú, že rozťaté steblo — zabitý človek. Keď ste v strane, hľadia na vás ako na lúku s hodvábnou pažiťou, po ktorej neslobodno hoci komu šliapať…

Toto Landíka posmelilo. Odhodlal sa na druhý čin. Vstúpi do politickej strany. Otázka bola už len, do ktorej.