Demokrati

— Dobre. Súhlasím. Ale potom nech sa nebojí ani ten úradník. Kde sa úradník trasie, niet úradnej autority; kde niet úradnej autority, niet poriadku. Dnes úradník nevie, odkiaľ dostane zaucho. Kvôli popularite. Kvôli mase a hlasom… Ani vy by ste sa nemali báť.

— Ja sa nebojím.

— Pred chvíľou ste povedali: „Veľký pán. Bojím sa.“ Nebuďte horší ako ten vyhodený sedliak.

— Viete, jeho meno má blesk a cveng.

— Blesk a cveng!… Strašne nepopulárne, — opáčil zádumčivo Landík. — Duch času ho vylučuje. Pauperizujú nás i zhora, i zdola. Tisnú naše „gigane“ dolu ako tekvice do vody, a ono tá tekvica sa vždy vynorí. Stisli ju na jednom mieste, vykĺzne a ukáže sa na druhom. Nechcú, aby sa niekto blýskal a cvendžal. Kto má viac, hneď je na pranieri. Každý je hotový pľuť na vás. Závisť a nenávisť sa bude prelievať novinami ako smradľavý žĺtok. Celá moderná literatúra povstane proti vám. Všetci mladí básnici a spisovatelia vám nadajú do bachratých sviň, ožranov, smilníkov, vydieračov, bezcharakterných lumpov a čo ja viem. Chcú z nás mať haliere, a nie zlatky. Máme byť ako drobné robotnícke domce. Nech je v nás tiež všetko liché, slabé, lacné, nesolídne, netrvácne, nech sa hneď všetko kazí, lupe, láme, puká a na vnútorné cenné a vzácne zariadenie aby nikdy neboli prostriedky… To je populárne… A nám chýba práve to solídne, pevné, pekné i drahé zariadenie — vnútrajšok, charakter. My sme moderná abeceda bez veľkých písmen a interpunkcie… Čo sa má pýšiť také veľké „A“ nad ostatnými malými písmenami, proletármi. Načo bodka alebo čiarka. Tie len zastavujú rozmach kolektívu v pokroku, delia. Aká samostatnosť slov? Nech sa slová spájajú na základe hesla: „Proletári, spojte sa!“ Pravda, tekvica sa vynára. Každý chce byť zlatkou, aby bol nad halierikmi, chce byť palácom nad malými robotníckymi domčekmi, veľkým písmenom nad písmenkami, bodkou, čiarkou, chce byť pánom, aby ho čert vzal, nad otrokmi Panovať, rozkazovať, vyhadzovať! A keď mu to nejde — udávať… Pozrite takého Dubca… Blýska sa a cvendží!… To vy vravíte… No, hej. Má veľký majetok, peniaze, metresy, vplyv, jazdí, poľuje, prijíma vysokú spoločnosť, je „osvietený“, je „pán“. A predsa je nie pán, lebo jeho „panské“ alúry prijmú udavačstvo akoby nič. Nehanbí sa ma neodôvodnene očierniť, mňa, komisárika, že som nesúci, arogantný úradník, len preto, že som hneď nebozkal konce jeho žltých čižiem. Chrobáčik sa opovážil zdvihnúť svoj fúzik. Mačka na kráľa hľadela… Znútra sme chatrní a neslušní, pán sekretár. Preto nám vravia, že sme brak… Nemáme právo ozdobovať sa drahými kameňmi, perím, kožušinami, nemáme právo hovoriť o panstve, lebo dnu v nás niet ani zrnka zlata, ani tône z rytierskosti a šľachetnosti. Ani toľkoto!

Brnkol o necht prstom.

Sekretár krútil hlavou:

— Nám teda všetkým trčí slama z topánok?

— Trčí.

— I vám?

— I mne.

— I mne?

— I vám. Všetkým. Predtým bolo panstvo cnosťou, dnes je nadávkou.

— A tí predošlí boli lepší?

— Čoby boli. Len im toľko nenadávali a neohovárali ich, neudávali. Boli bezpečnejší, a preto smelší…

— A nespravodlivejší, — dodal sekretár.

— Možno. Otázka je len, kde bola nespravodlivosť. Predtým to odniesol sedliak, dnes úradník. Dnes sú časy prefíkaných zločinných klebiet. Sme sadisti. Robí nám radosť, keď môžeme niekoho potrápiť…

— Neohovárajte, — prerušil Landíka sekretár.

— Neohováram… Udávanie bolo systémom… Mali sme mnoho nepriateľov a nikomu sme nedôverovali.

Komisár uvažoval chvíľku, či to, čo by chcel povedať, nebude veľmi korenené pre sekretára. A ak ho ešte i tento udá? Ale nebude sa báť. I tak je už stratený. Povie mu to.