Demokrati

— Koniec k veci nepatrí, ale vám ho poviem… Ten pán župan ma učil, aby som si Hrbíka uctil, a nakoniec ho sám zneuctil. To sme sa len po zrušení žúp dozvedeli, keď udrela do žúp ako do nejakých mláčok mohutná päsť a my sme sa rozstrekli po celom Slovensku ako kvapky. Vtedy som ja frkol sem… Viete, mal v ktoromsi mestečku schôdzku s mladou ženou. Tam Hrbíka nepotreboval. Ale skôr zahalí hmla Lomnický štít, ako by sa mohol zahaliť a neviditeľným urobiť veľžupan. Už sedel v kupé a fajčil s nasladením regaliu mediu, keď tu prikvitne z druhého kupé pán Hrbík, že vraj nemohol dovoliť, aby pán veľžupan sám cestoval. Azda si myslel, že chce preskočiť do Maďarska. Pána župana to, pravda, mrzelo a privítal ho s radosťou: „To ma náramne teší. Nás ani smrť nerozlúči. Budeme ležať vedno v hrobe.“ Pritom iste rozmýšľal, ako by sa ho striasol… Keď sa blížili k cieľu svojej cesty, začal rozprávať o politike, o autonómii, že je odôvodnená, kým sú Slováci kabátom a Česi košeľou, o husitoch, že nám Husa natískajú, o Podkarpatskej Rusi, ku ktorej by mali patriť i Košice, i Prešov. Dosiahol, čo chcel. Hrbík sa zdvihol a odišiel, známo kam, aby si výpovede županove zaznačil. Župan potichu za ním. Nožíkom a či čím zvrtol zámku na „patričnom“ mieste a bez odporúčania sa zostúpil. Ani len toľko nepovedal konduktorovi, že tam kdesi sedí jeden cestovateľ, aby ho pustili. Akoby úmyselne, v parádnych triedach nebolo cestovateľov a konduktor odišiel do susedného vozňa porozprávať sa s kolegom. Predstavte si, ako proboval vyjsť, tisol, ťahal, kopal, volal, zúril, potil sa, zalamoval rukami, božekal a v strachu, že ho zavezú do cudzej krajiny, stratil koncepty, a neprišlo mu na um zlomiť na obloku priečku a vyskočiť oblokom. Zaviezli ho kamsi na rumunské hranice. Našla ho žena, čo čistí „patričné“ miesta… Čo sme to chceli povedať?… Hej… To nie sú spôsoby, pán sekretár. Akí sme my „páni“! Nie, nie, nie! Nemáme šľachetnosť ani tu, ani tu.

Pobúchal sa po čele a prsiach.

— Ani v myslení, ani v cítení. To nám chýba cveng a blesk. Kravský plechový, zachrípnutý zvonec, a nie cveng. Lojová sviečka, a nie blesk, aby bol pri tom malom svetielku hneď i smrad a čmud.

Vstal zo stoličky. Za ním i sekretár.

Keď si podali ruky, aby sa rozišli, Landík sa spýtal:

— Čo napíšete o mne nášmu zelenému túzovi?

— Panský duch.

— Na! Tam máš! — chytil sa za hlavu Landík, sklamaný, že nadarmo strieľal, puška vystrelila nazad. — Prepánaboha, len to nie!

— Tak teda „dobrý demagóg“.

— Napíšte „dobrý demagóg“, prosím vás, to chytí. Naozaj napíšete?

— Napíšem, aby ste vedeli.

— Ďakujem vám srdečne.

17. Disciplinárka

Akt komisára doktora Landíka dostal sa do rúk hlavného radcu doktora juris utriusque Jozefa Hrnčiarika.

Hrnčiarik bol v časoch veľkých žúp námestníkom župana. „Veľkým pánom,“ hovorieval smutne. V časoch malých žúp jeho titul znel: župný hlavný komisár. „Vtedy som bol ešte väčším pánom, ako som teraz,“ dodával. Predtým býval hlavným slúžnym v Žiline a ešte predtým hlavným slúžnym v Považskej Bystrici. „Ešte väčším pánom,“ škrabával sa za uchom. „Najväčším pánom som bol ako námestník hlavného slúžneho, titulárny hlavný slúžny v Kysuckom Novom Meste. Teraz? … Ech?“

Ako vidieť, bol to skutočne človek s bohatou minulosťou a veľkými administratívnymi skúsenosťami. Administratívna skúsenosť nie je hocičo. Obyčajne je viac hodna ako dva doktoráty a znalosť všetkých štyridsiatich dvoch zväzkov „Corpus Juris Hungarici“, päťdesiatosem kníh „Magyar rendeletektára“, dvadsať bachantov „Zbierky zákonov a nariadení“, šestnásť zväzkov „Věstníka ministerstva vnitra“, „Věstníka ministerstva průmyslu, obchodu a živností“, „Věstníka zdravotnictví a tělesné výchovyv“, „Sociálni revue“, „Zemědělského přehledu“, „Zpráv veřejné stavby technické“, šesť kníh „Krajinského vestníka“, šesťkrát šesť ročníkov „Úradných novín“ veľkých žúp od XV-tej do XX-tej, päťkrát šestnásť ročníkov „Úradných správ“ malých žúp, ríšskeho zákona, „Verordnungsblattov“, milión všelijakých obežníkov, patentov, zemských dosiek, zoznamu zbierky normálií bez krížika, s jedným „ležatým“ krížikom (+), s dvoma ležatými krížikmi (++), s troma ležatými krížikmi (+++), podľa toho, či má úradník a obecenstvo kríž len s jedným úradom, či s viac úradmi a či aj s políciou atď., atď. Ale radšej skončíme, aby sme sa nepoplietli, a vrátime sa k Landíkovmu aktu.