Demokrati

Hrnčiarik je päťdesiatnik s malým bruškom, nevysoký, mäsitý, niekedy kríva, vraví, že od nervozity, tvár holená, počerná, tučný podbradok rozlieva sa mu na bielom golieri a do polovice zakrýva i mašličku. Hore česané svetlé vlasy, ich rovná čiara na čele a bokoch, bočná brada s chumáčikmi na širokých spodných čeľustiach robia tvár štvorhrannou. Rád rozpráva a rád počúva. Stránkam sa dá vyrozprávať. Je sympatický, verí, čo mu povedia, a ak len môže, pomôže. Dobrý človek, ale niekedy je predsa len zdržanlivý, aby jeho dobrota nebola veľmi viditeľná, lebo sa nazdáva, že dobrý človek je zároveň i slabý, a tak i bezcharakterný. Pritom pozerá na veci skôr z ľudského, a nie paragrafového hľadiska. Nerobí z komára vola, čo je niekedy riskantné a obdivuhodné. Vždy hovorieva:

— Ten pokrútený paragraf (§) viaže síce ľudí, ale úradník je na to, aby ho rozplietol na srdce, a nie na bič, aby ním láskal, a nie práskal… Keď máme žiť podľa predpisov, dajme sa radšej hneď zavrieť, tak budeme slobodnejší a menší hriešnici. Predpisov je toľko ako mušiek v lete, ktoré ťa na prechádzkach sprevádzajú. Nemožno im vyhnúť, sadajú na teba, štípu ťa, hádžu sa ti do očí, do nosa, do úst, darmo fajčíš a obháňaš sa. Radšej sa dať zavrieť. V cele je i „musca domestica“ zriedkavá, iba ak sa zatára, a i vtedy hľadí čím skôr sa von dostať… A potom: predpisy sú len pre malých, bezbranných ľudí… Kto to len povedal, že zákon je pavučina: slabý sa lapí do nej, mocný ju roztrhne…

Vošiel k Masnému.

Masný čosi telefonoval a tisol pritom kostený gombík na stole — zvonec na sluhu. Pozrel spod obočia na Hrnčiarika a ukázal bradou na stoličku, aby si sadol.

— Nemôžem sa sluhu dovolať, — povedal zbežne. — Áno, pán poslanec, tu som ja, radca Masný… Mrkvička?… Je to prajne vybavené… Prosím… Mácta!

Zložil telefón.

— A to ti tak odíde: mne nič, tebe nič. Zmizne ako gáfor… Je v mestskej rade a robí mestskú politiku — za štátne peniaze… Môžem zvoniť do večera… Aby človek sám roznášal poštu. Pán mestský radca politizuje a ty radca píš a pros u neho o protekciu…

— O kom to ty? — spýtal sa Hrnčiarik.

— Ale zriadenec Černý. Je zasa v nejakej mestskej komisii. Pán mestský radca! Kolega!

— Daj mu pokoj! Dožič mu tie výlety do politických sfér. Je to bezplatná verejná činnosť. Demokracia.

Masný sa uštipačne zasmial a stiahol si rukáv z pravého ramena, ktorý používal, aby si nekazil kabát.

Bol to chudučký, tenký blondín s veľkou hlavou a tvárou, vyholený, bledý. Vlasy mu trčali dohora naježené. Zdal sa ako štetka na tenkej palici.

Prisadol si k Hrnčiarikovi na stoličku a ponúkol ho zorkou. Hrnčiarik vytiahol fajočku z vrecka.

— Ďakujem. Ostanem pri fajke.

— Ja mám mizerný referát, — začal sa ponosovať Masný, vkladajúc zorku do dlhej višňovej čutorky a zapaľujúc ju novou benzínovou mašinkou, ktorou vždy šťukol a proboval, či dobre funguje. — Ľahko by bolo všetko, keby nie tie intervencie… Taká sprostá krčma v dedine, a dve politické strany závodia o ňu. Jedna chce, aby bola udelená Trapákovi, druhá Frčkovi. Jeden je ľudák, druhý lidák. Obec je proti udeleniu, živnostníci proti, okresný úrad proti, ja proti, strany za, a teraz neviem, komu ju mám udeliť… Nedajú objektívne pracovať.

— Udeľ obidvom.

— Na tisíc duší? Dve krčmy sú už. To by boli štyri.

— Udeľ jednému.

— Veď, ale ktorému?

— Nech určí žreb, — navrhol Hrnčiarik s vážnou tvárou, — daj dve ceduľky do klobúka a ja vytiahnem. Daj i tretiu prázdnu. Ak tú vytiahnem — neudelíš.

— Na moj pravdu, že tak urobím, — chytil sa Masný návrhu, — a hneď. Aby som to skončil. Rozmýšľam nad tým už dva týždne. Veď i tak pôjdu veci k prednostovi oddelenia, odtiaľ ku skupinárovi, odtiaľ k viceprezidentovi, odtiaľ k prezidentovi. Udelím, neudelím — i k ministerstvu. Ak totižto udelím, sú tri apeláty. Bude apelovať obec, živnostníci a ten druhý, komu som ju neudelil. Ak neudelím, mám na krku síce len dva apeláty, budú apelovať obidve odmietnuté stránky, ktoré koncesiu žiadali, a dvoch politických tajomníkov strany ľudovej a lidovej… No, čosi sa len vytiahne.

Napísal tri ceduľky, dal ich do svojho tvrdého klobúka, pomiešal a podstrčil pod bradu Hrnčiarikovi.

— Ťahaj!

Hrnčiarik vytiahol a prečítal:

— Neudeliť.

— Tak neudelím.

— A máš vybavené.

— Čerta! Dva apeláty a dva nosy od dvoch tajomníkov.

Masný hodil rukou. Hrnčiarik doložil:

— A nech ťa oznámim, i disciplinárku.

— No vidíš.

— Dr. Landík, komisár pri Okresnom úrade v Starom Meste, má disciplinárku, lebo odprevádzal slúžku. Chceš počuť?

— Ale áno.

Hrnčiarik sa usadil pohodlnejšie na stoličke. Jeho štvorhranná tvár s bočnou bradou a chumáčikmi na konci sprísnela, spodnú peru si prstami natiahol, ako čo by rozmýšľal, potom ju pustil a začal:

— Do kompetencie okresného úradu patrí všetko, i to, čo nepatrí. Väčšiu kompetenciu má azda iba notár, o kňazovi ani nehovoriac. Taký okresný náčelník má mať v okrese pokoj a spokojných ľudí. Na tomto základe sa môže zamiešať do všetkého.

— I do rodinných vecí? — spýtal sa Masný.