Demokrati

— Počkaj. Vypočuj… I do rodinných, rozumie sa. I do morských, hoci more nemáme, i do vzduchoplavby, i do astronómie. Ale do rodinných najmä… Čo by si povedal, keby tak tvoj syn kurizoval slúžke?

— Vysekal by som ho. Do zadku kopol.

— A čo by si povedal, keby si bol náčelník a tvoj podriadený úradník by sa vodil so slúžkou?

— Ženatý?

— Nie, slobodný.

— To je jeho vec.

— Okresný náčelník v Starom Meste je inej mienky. Píše, že takým činom sa dáva príklad pre všeobecnú nemravnosť, ktorá je i tak veľká… Žiada, aby sme urobili poriadok.

— Ja by som mu napísal, — vmiešal sa Masný, — že je to vec celkom súkromná.

— No, vidíš, nebol by si súci za náčelníka. Ty si byrokrat, hoci v klobúku vybavuješ úradné aktá. Kresťan, ktorému je bibliou Zbierka zákonov a nariadení. U teba sú v aktoch len písma a písmená, nie ľudia a cítiace, čakajúce, túžiace srdcia, ktoré bijú, rozstrekujú krv do žíl, mozgy, ktoré myslia a kritizujú, životy… V každom akte je kus života, a ty ho vybavuješ ako číslo…

Masný poklepal dlhou višňovou čutorkou o sklený popolník a ohradil sa:

— Kam by sme zašli, keby sme si všetky ľudské strádania a starosti osvojovali a prežívali ich ako vlastné. Chytro by si ostarel… Čo mňa do srdcových vecí môjho podriadeného, ak si len koná svoje úradné povinnosti… Ale rozpovedz všetko. Takto sa nedá určiť. Prosím konkrétne.

Hrnčiarik si napchal krátku fajočku tabakom. Masný striehol, kedy bude môcť zapáliť benzínovú mašinku a poslúžiť ohňom. To nebolo z úctivosti. Jeho bavila nová mašinka. Stále sprobúval, či dobre horí. Preto i vyfajčil toľko zoriek za rozhovoru. Keď sa Hrnčiarik začal búchať po vreckách za zápalkami, vzbĺkol belasý benzínový ohník, ale pán hlavný radca ukázal Masnému svoju dlaň a povedal:

— Ďakujem. Ostanem pri zápalkách. Nemôžem zniesť benzín. Všade ho je plno. Uvidíš, že sa vyvinie nejaká ľudská choroba od stáleho ňuchania benzínu. Mne ide tento odporný zápach na nervy.

Zapálil si zápalkou. Zabafal a fúkol hustý dym cez nos. Fajočka začvrkala.

„Ty nechceš oheň z môjho zapaľovača?“ urazil sa, v duchuj Masný. „Budem ti vo všetkom odporovať.“

— Rozoberme teda prípad, — hovoril Hrnčiarik. — Po prvé: „Naháňa slúžky.“ Je to previnenie?

— Je, — potvrdil Masný.

— Ale veď si povedal, že je to vec súkromná.

— Ty si vravel: „Vodí sa so slúžkou,“ a teraz vravíš „Naháňa“. To je velikánsky rozdiel.

— Teda povedz, ako si to predstavuješ? Ako naháňa? Ja si to nemôžem predstaviť.

— Nuž naháňa. Vec prostá.

— A načo tá hlupaňa uteká? Nemáme dokázané, že utekal, ani to, že za ňou utekal. Vieš ty, či to neboli pouličné preteky? Nejaká sokolská štafeta? Nevieš… Kolega, mužskí sú bezočiví, ale i chabí. Ženská, keď chce, pristaví takéhoto pobehaja jediným pohľadom. To psíci naháňajú tak mačky, keď utekajú pred nimi, ale ak sa zastavia, vyhnú chrbát, vztýčia chvost a prsknú psovi medzi oči, i najväčší komondor stratí koncepty a sa pristaví.

— No nie každý.

— Každý.

Hrnčiarik pozrel do písem.

— Po druhé: „Zbil mäsiara Tolkoša“… To by bolo, ale to je nie pravda. To píše iba „podjatý“ Brigantík, okresný náčelník. Anonymné udanie o tom nič nevie. To hovorí: „pohrozil sa paličkou“. Je jasné, že náčelník chce Landíka len zamočiť… Je pohrozenie previnenie?

— Je. Akoby nebolo? — fúkol Masný do prázdnej čutorky.

— Nie je… Tu musíme distingvovať… Komu pohrozil? Prečo pohrozil? Ak pohrozil totižto… Lebo je otázka, či pohrozil vôbec.

Hrnčiarik sa poobzeral. Na vešiaku videl Masného paličku.

— Pozri, — prešiel k vešiaku a chytil paličku za spodný koniec, — takto ju chytil a zdvihol dovysoka, keď odchádzal z krčmy… Nepodobá sa to pohrozeniu?… Celkom sa podobá, a nie je… Potom, keby bol hrozil svojmu predstavenému. Vtedy — nič nepoviem. Pohrozil sa mäsiarovi, ktorý voly zabíja. Veď ho mohol rozmliaždiť ako blchu… Nepravdepodobné… Ďalej, prečo hrozil? Bez príčiny hrozia len blázni. Príčetný človek len tak z dobrej vôle nehrozí… Príčinu bude treba zistiť… A pováž, z tohto uzaviera okresný náčelník, že je Landík človek nemravný a úradník nespoľahlivý. Žiada jeho bezodkladné preloženie… Pán môj! Ráč si to lepšie odôvodniť, — obrátil sa Hrnčiarik k neprítomnému okresnému náčelníkovi, — ináč je to ako chúťka. A na chúťky my nepôjdeme. To by bola administratíva!

— Keď si to raz okresný náčelník žiada…

— Musí mať na to dôvod. Čože je náčelník? Ťarchavá žena?

— Raz je medzi nimi antipatia…

— Antipatia! Vyjavil ti už svoju sympatiu náš pán prezident? A ty jemu?… To by bolo síce ideálne, keby sme si lásku vyznávali, ale kde je taký úradník, ktorý by sa láskou mučil voči svojmu kolegovi podriadenému, nadriadenému, seberovnému? Keď si konáme povinnosti, sme „štréberi“, keď ich nekonáme, sme lenivci, keď sme úctiví, sme podlízaví, keď nie sme podlízaví, sme grobiani, keď povieme pravdu, kritizujeme, sme nespokojní, keď upozorňujeme, udávame, keď pracujeme chytro, sme povrchní, keď pomaly, nešikovní…

Zazvonil telefón a zastavil Hrnčiarika. Masný natiahol ruku sediačky a vzal trúbku. Načúval a vyskočil. Poklonil sa po pás a znervóznel.