Demokrati

— Zatvorte tam tie obloky!… Mám tu viceprezidentov, hlavných radcov, čertov, diablov ako švábov, a keď jedného chcem, nemôžem sa ho dovolať… Kde trčíte? — obrátil sa k Hrnčiarikovi.

— Tu čakám už hodinu, pán prezident.

— Čo rozprávate? Ja čakám, a nie vy.

Hmčiarik zagánil na Tobiáša. „Čo teda tárate, vy Osušátko?“ vravel jeho káravý pohľad. „Nie som vinný,“ hovoril Osušátkov pohľad, „taký bol rozkaz“.

— No, poďme, poďme, poďme, — súril prezident. — Vidíte, že nemám času.

Vošli do priestrannej svetlej izby s veľkými oblokmi, otvorenými dokorán.

18. „Já na něm žádné viny nenalézám“

Prievan, ktorý nastal medzi dvermi a otvorenými oblokmi, rozdul krídla Hrnčiarikovho kabáta a rozstrapatil jeho mäkké, nahor česané vlasy. Nevedel, čo má robiť. Či zbierať písma, ktoré zdvihol vietor zo stolíka a rozfúkol po kvetnatom perzskom koberci, či seba držať v rovnováhe, či len kabát, aby mu ho vietor nezobliekol, či i dvere, aby neboli mocným prúdom povetria hlasite prichlopené. Tislo ho k dverám, ako čo by plával proti silnému prúdu. Dvere jednako, hoci ich pevne držal za kľučku, buchli. Vietor prestal a prezident, ktorý prvý prišiel do izby, akoby z nôh zrazený, chodil po koberci štvornožky. Zbieral sfúknuté písma a listy, chmatal za nesadnutými v povetrí, aby mu oblokom neuleteli.

I Hrnčiarik sa hodil na kolená a pomáhal zbierať.

— A keď som povedal, aby tieto obloky zavreli, — šomral nahnevane šéf úradu.

Hrnčiarik ešte nikdy nevidel svojho vysokého predstaveného v takomto položení. Prvý človek na Slovensku! Od takého by človek očakával vše niečo neobyčajné, aspoň o dva zmysly viac, ako majú priemerní vládni radcovia. Takú nejakú vznešenosť, veľkoleposť, obratnosť, hrdú izolovanosť, neprístupnosť, chladné, sebavedomé pokyny, tajomnosť. A nič také nevidieť. Ako iný tučný, širokoplecí päťdesiatnik prostredného vzrastu s okrúhlou, nakrátko ostrihanou hlavou, vyholenou tvárou, okrúhlymi lícami, mäsitým dlhším nosom a tenkými perami. Ani stopy po nejakej vznešenosti a hrdosti, nie to pýchy. Celkom obyčajný, prostý, prirodzený človek.

„To som ja videl inakších županov za onoho času,“ myslel si Hrnčiarik. „Tí obyčajné písma ani na svoj stolík nepripustili. Keď bolo treba viac ráz podpisovať, husár rozložil akty po izbe a osvietený pán župan ráčili iba vykračovať po nich a odtláčať svoje vznešené meno, čo mali na gumových podpätkoch vyrezané. Niekedy i to robil husár, len si musel preobuť topánky… A nášho prezidenta zmätie sprostý prievan tak, že sám chodí štvornožky a zbiera papiere… To je síce prirodzené, ale vznešený, hrdý, veľkolepý človek by sa nebol hneď ponížil k zemi. Bol by vyčkal, kým zavrú dvere, a potom by bol rozkázal: ‚Ty, hlavný radca, zatvor obloky.‘ Dal by mi zazvoniť na Osušátka a ten by bol papiere pozbieral…“

„Takto, pravda, nikdy nebude mať času,“ rozmýšľal Hrnčiarik, „a čo ho potrebuje!“ Videli sme už na chodbe rady deputácií súkromných a úradných jednotlivcov. Chodia sem ako na púť do Šaštína. Každý chce makový koláč, aký div, že sa mnohým dostanú horké karpatské pilulky. Kto by to vydržal? Veď sú tu nielen deputácie a jednotlivci-prosebníci, nielen dlhé porady s večným predsedaním, komisie, výbory, zastupiteľstvá. Tu sú i permanentné protektoráty všetkých možných výstaviek, zábav, zjazdov, zápasov a dostihov. Treba predsa rečniť na každej slávnosti, bankete, manifestácii a predstavení, vítať každý druhý deň na stanici ministrov, významných cudzincov, diplomatov a iných excelentných pánov; treba sa často preobliekať, raz do krátkeho, raz do dlhého čierneho kabáta, raz do smokingu, raz do fraku, a ak sa pri každej tvrdej košeli a zapínaní tvrdého golierika a uväzovaní prekliatej mašličky tak najeduje ako ja, ďakujem pekne!… Ja som dosť krotký a musia mi pritom i žena i dcéry pomáhať, aby som mal komu nadávať, ináč by som stroskotal. A čo taká nátura, ako je tento náš prezident, bezprostredná, prirodzená, s večne kypiacou krvou, rečami i činmi… Nechcel by som byť pri takej košeli!…“

Hrnčiarik si tak živo predstavil scénu, že si priložil dlaň na tvár a zdvihol lakeť pred úderom, hoci prezident v tejto chvíli nemyslel na zaucho, ale usilovne zbieral papiere.

„Všetko chce sám vidieť, vedieť a urobiť,“ uvažoval v duchu hlavný radca, pokukujúc jedným okom na svojho šéfa. „To je nie dôstojné,… Keby ho tak minister našiel.“

— Nechajte, pán prezident, ja to pozbieram, — povedal nahlas, — to nie je robota pre vás.

— Ach, čo! I tak sa nikdy negymnastizujem.