Demokrati

— Prezident, — zašeptal nastrašený, prichlopiac na chvíľku trúbku… — Áno, pán prezident… Áno… Áno… Áno… Hneď… Prosím… Áno…

Slúchadlo sa mu triaslo v ruke, keď ho skladal. S vyjašenou tvárou sa obrátil k Hrnčiarikovi.

— Máš ísť k prezidentovi. Volá ťa. Že ťa zháňa po celom úrade. Vo veci Landíka.

— Ježišmária! — skočil i Hrnčiarik a chytil sa za srdce.

Vzal v náhlosti Landíkov akt a už i bol na chodbe. Ani „servus“ nepovedal. Držiac sa za srdce a krivkajúc na nervóznej nohe, ponáhľal sa tou istou chodbou, ktorou prišiel, lenže teraz zľava napravo, dolu a zasa sprava naľavo. Rozknísalo sa zas aspoň päť dverí, kým prišiel na chodbu, ktorá vedie ku kancelárii pána prezidenta.

Na chodbe, z ktorej viedli dvere do prezidentovej pracovne, stálo a sedelo šesť vyšších krajinských úradníkov s taškami pod pazuchami, staršia šedivá pani s tuhými okuliarmi, v malom tmavom klobúčiku s perom, v dlhej čiernej sukni a vo veľkých žltých topánkach. Držala v rukách cestovný kufríček. V ňom iste mala samé dokumenty, ktorými dokazovala, že sa jej stala nejaká krivda. Stála nehybne so sklonenou hlavou na pravé plece, ako zakliata, sťa tá pravda, ktorú hľadala. Neďaleko nej opieral sa o múr plešivastý starý pán s úzkou, vysokou hlavou, pupencami na tvári a ohoreným ostrým nosom, v ošúchanom, sivom obleku s akýmisi zamastenými papiermi v suchej, žilnatej ruke. Na stoličkách sedeli dve mladé milosrdné sestry v belasých, hrubých šatách s naškrobenými bielymi šatkami na hlavách. Ďalej vo foteli driemal tučný katolícky kňaz s lilavým pásom okolo brucha. Niekoľko ľudí chodilo po chodbe, čakajúc tiež na vstup k prezidentovi.

Ako na okresnom úrade oficiál Sakulík, tu strážil a udržiaval poriadok „zriadenec“ Ondrej Tobiáš, šťúply, sivooký blondín, v tmavom úradnom obleku, bez lesklých gombičiek. Úctivý, vážny, dobrosrdečný, ale i prísny človek. Vedomý si bol, že zastáva vážne miesto, a koho má na starosti. Konal verne svoju povinnosť, úprimne oddaný svojmu pánovi, dával pozor na jeho osobu a ním uvedený poriadok. Neodchyľoval sa od neho nikdy ani na centimeter, hoci jeho pán vše nachodil celé metre a láskal ho nezaslúženými výčitkami. Znášal tieto výčitky ako nevyhnutnú a potrebnú vec. Musí predsa byť v rodine i v úrade nejaký „blitzableiter“, ako sa vyjadroval. Nereptal, neponosoval sa nikomu, najviac ak svojej žene, ale to zostávalo rodinnou tajnosťou.

Volali ho „Osušátkom“. Osušátko je pijavý papier, zavrznutý obyčajne do dreva. Pije atrament, ale aj iné tekuté veci. V slovníkoch tohto slova niet. Tobiáša preto volali Osušátkom, lebo on to bol, čo sušil slzy tých, ktorí niekedy s plačom vychádzali z kancelárie, keď im nemohol, podľa nich „nechcel“ vyhovieť ten, od ktorého oni očakávali spásu, a ešte ich prípadne i „vymydlil“, lebo čo chodia k nemu s takými „somárstvami“. Osušátko mal sústrasť s ľuďmi. Tešil ich:

— Nerobte si z toho nič. Ja sa umývam každé ráno dva razy. Raz doma a raz ma tu umyjú. Keby som plakal, to by bolo tretie umývanie. Neplačte. Pán prezident je dobrý človek, spraví, čo môže, ale ani on nemôže všetko, hoci je mocný. Praha je ešte mocnejšia.

Iní úradníci menovali Tobiáša-Osušátka i „generálnym sekretárom“, lebo len on vedel povedať, či pán prezident príde do úradu, kam šiel a kedy sa vráti, kto je u neho a asi o koľko hodín príde na čakajúceho rad, či si teda ešte môže vo foteli podriemať, či nie a či by sa s pomocou láskavého generálneho sekretára, prípadne za dve do päť korún, nemohol včaššie dostať dnu.

Tobiáš zadržal Hrnčiarika.

— Tam je pán prezident vrchného súdu.

— Ale pán prezident ma telefonicky volal.

Tobiáš ukázal na čakajúcich úradníkov a dodal:

— I týchto pánov volal.

— To sa načakám, kým prezident tabule vyrozpráva všetky nové anekdoty.

Hľadal očami nejakú stoličku. Všetky boli obsadené. Začal sa prechádzať po dlhej chodbe. Pozeral obrázky, ktorými bola chodba ovešaná. Vysoké Tatry, mestský dom v Levoči, košický dóm, Demänovská jaskyňa, Ľubochňa a hneď vedľa nich tabuľky v čiernych rámoch so šípmi a bez šípov a na nich mená radcov, hlavných radcov, viceprezidentov, hlavných komisárov a komisárov, s nevyhnutnými p. s… Zajac… Hrdlička… Nejedlý… dr.Zimák… dr.Kyjak… Krátky… Körtvélyessy… Škvrnitý … dr.Altmann…