Demokrati

„To je to, že chceš všetko sám,“ začal tykať Hrnčiarik svojmu šéfovi v myšlienkach. „Preto nemáš čas, lebo na všetko máš čas. Rozumie sa, že každé sprosté písmo musí prejsť tvojimi rukami, aby si mohol opraviť nejasnú osnovu, sloh a ortografické chyby, lebo len ten akt je správne vybavený, čo si ty videl a opravil. Najradšej by si písal i adresy, lebo len tá adresa je dobrá, ktorú si ty napísal… Ešte i známky by si bol súci lepiť, lebo len tá známka je dostatočne a správne, nie nakrivo, nie dolu hlavou prilepená, ktorú si ty prilepil… Ba i na poštu by si najradšej sám išiel, lebo ani v osobnom tajomníkovi a arbitrovi elegantiarum Altmannovi, ani v generálnom tajomníkovi Osušátkovi niet dosť záruky, že listy zanesú naozaj na poštu a nehodia ich do Dunaja …“

Pri krčení mu začalo srdce zasa tuhšie búchať a cítil malý závrat v hlave.

„Ešte ma porazí,“ zhrozil sa hlavný radca a v myšlienkach mu vírilo. „To je človek žiarlivý na prácu, na svoju moc, na každé dobrodenie, čo môže udeliť, na každé spravodlivé riešenie, aby sa viazalo k jeho menu, a nie k druhému… Nič mu nesmie ujsť… Myslí si, že by sa dom zrútil, keby vytiahol nohu z neho, s tým malilinkým rozdielom, že by tu šlo o celú krajinu, ktorá je i tak blízko Dunaja. Božechráň! Ešte by ju niektorý viceprezident zachránil, a ich by bola zásluha… Žiarlivý človek!… Preto tí chudáci sedia ako cifrované papagáje v klietke, a ak za písacím stolíkom nepozerajú ilustrované časopisy, iste hľadia ‚do prúdov valných Dunaja šíreho‘. To je tak. Keď hlava pracuje, odpočívajú údy, a ty úbohý, bez pomoci stojaci prezident sa potom musíš náhliť ako chmára vo vetre, mlátiť cestou ako kamenec, duňať ako búrka, blýskať a udierať ako hrom…“

Zbieranie papierov sa skončilo. Prezident vstal a triediac papiere, sadol si do fotela neďaleko obloka, rozšíriac nohy.

— No, poďme, — povedal strmým, vážnym a akýmsi nemilosrdným hlasom. — Ak mi tie obloky ešte raz otvoria, vykopnem tú bandu. Stratili sme aspoň desať minút.

„Nikoho nevykopneš,“ myslel si Hrnčiarik, „to len tak hovoríš… Veď viem, že si naháňal už i poslancov okolo svojho písacieho stolíka, kým sa nevyšmykli von dvermi, a predsa, predsa ten tvoj strmý, vážny, nemilosrdný hlas a ‚kopanie bandy‘ je to, čo nás všetkých straší. Ja som vykríkol ‚Ježišmária‘, keď si ma volal. Masný sa striasol a poklonkoval pri telefóne a Osušátko-Tobiáš spomínal dvojité umývanie a mydlenie… Vieme, že je to len letná búrka, ktorá zarachotí a stratí sa, ale my si myslíme, že všetko poláme, že pán poslanec neujde, že vykmásaný úradník zostane bez kečky, doráňaný sa zrúti, a ono tá búrka len osviežila ťažké, dusné povetrie, a že už sa ukazuje guľatá usmievavá tvár slniečka, kečka úradníkova zostala nedotknutá, stali sme sa iba pružnejší a ľahší. Kto stál ako buk, rozknísal sa, kto kráčal z nohy na nohu, utekal, kto utekal, stačil sa vyšmyknúť von dvermi… Ty si myslíš, že takéto búrky sú potrebné, najmä v úrade. Správne. Ale nám je to nepríjemné, veľmi nepríjemné. Ľudia nemajú radi hluk. Nás každý krik straší…“

— Videli ste, koľkí tam čakajú, poďme, poďme, — zopakoval prezident a utrel si čelo šatkou, pričom zakašlal.

Potisol mahagónovú schránku s cigarami a cigaretami pred Hrnčiarika, aby si zapálil, ale Hrnčiarik sa úctivo poďakoval, že on len fajočku fajčí.

— Nemám hosťovské čibuky ani fajočky, — poznamenal šéf. — A raz som mal hosťa, čo sa ma spýtal, či nemám kefku na zuby pre hostí. Povedal som mu, že nohavice by sa skôr našli.

Hrnčiarik sa úradne zasmial. „Aký satirický,“ pomyslel si.

— Včera som do štvrtej rána podpisoval, — skočil prezident na iný predmet. — Do polnoci bolo ešte ako-tak veselo. Pustil som rádio a to mi hralo… Má ten Flögl krásny hlas… Ale po polnoci, keď všetko zatíchlo, ustavične som počul, že niekto chodí po chodbe. To je od toho, že som naučený vždy niekoho cítiť za dvermi, a tak i v noci myslím, že je tam niekto. Možno, že som počul seba. Musím si nahlas čítať tie úradné gebuziny, aby som ich rozumel. Nemáte pochop, ako píšu. Česi všetko mäkčia, a myslia si, že píšu po slovensky. Myslia si, že čo je u nich „á“, u nás musí byť „ia“. Im je správa „spriavou“, a keď je u nás „mesiac“, celkom logicky musí byť i „mesiačnou“. „Pamäť“ je u nich „pamiať“, lebo veď je kdesi „pamiatkový“ úrad. „Pokud stáva,“ ráčte odpustiť je „pokiaľ stavia“. „Řád — riad.“ „Řízek — riezek.“ „Říjen — rujen.“ „Září — zária.“ „Požadujem — požiadujem…“ Maďarom je staroba „starosťou“. Píšu miesto „zbehlá“ „zbehnutá“, „jednotný“ im je „jednotvárny“, „skúšaný“ — „skúsený“, kapusta s „auflágom“ — prívar s „nákladom“…

„Nepovedal som? Ortografiou sa zapodieva,“ myslel si hlavný radca.

Prezident vzal jeden akt zo stola.

— „Všetky kolá“, — začal čítať, — „majú byť na zadku opatrené zariadením“… Povedzte mi, pán hlavný radca, majú kolá zadok?… Kolá, a zadok… Čo nepovie motocykle, bicykle? Tomu by rozumeli… „Zariadením, odrážajúcim červené svetelné papršteky na nej dopadajúce…“ Počujete Čecha? „Na nej!“ Na kom? Na Zuze, či na Mare?…