Demokrati

— Vdova Kamila Landíková. Obracia sa na mňa ako na otca, ktorý má tiež deti a porozumenie rodičovským starostiam… To sa vie, že som každému otcom, keď niekto niečo potrebuje… Chce, aby bol preložený jej syn, komisár Landík pri Okresnom úrade v Starom Meste, čím ďalej od tohto mesta, lebo sa zaplietol s akýmsi dievčaťom, ktoré, ak si ho vezme, bude mu len na škodu v spoločenskom postavení a kariére… To sú babské reči. Chcela by mať zo synáčka hneď ministra. Kariéra! Každý chce kariéru… Komisár! Chce mať spoločenské postavenie!… Viete, keď som bol ešte malým županom, chodili mi do domu na návštevu samí mladí ženatí úradníci s peknými ženami. Tak o mesiac im vraciam návštevu a žena mi vraví: „Ty, počuj, veď ten bol s druhou ženou u nás. Tá mala malý švík na čele a táto nemá. Začal som pozorovať. Naozaj. To vám boli všetko zákonné ženičky na ľavú ruku. Vyhlásil som, že kto ma bude chcieť navštíviť v budúcnosti v rodine i so svojou ženou, musí si doniesť so sebou sobášny list… To je také… Vtedy sa ženili gavalieri s dámami z ulice, z kaviarne, z vlaku, z javiska, zo zábavy. Ženili sa na týždeň, na mesiac, na rok, na dva, na desať rokov i na celý život. Ťažko rozoznať poctivé dievča od nepoctivého, keď sa správa ako poctivé, a zákonnú ženu od nezákonnej, keď sa zdá ako zákonná. Musel by som prehadzovať úradníkov ako tehly. Nie, nebudem hrať futbal s úradníkmi.

List Landíkovej odložil a vzal druhý.

— Generálny riaditeľ Dubec tiež nalieha na preloženie tohto pána Landíka, že je vraj arogantný. Prečo? Nepíše. Možno, že nekľakol pred ním na kolená a nebozkal mu ruku od radosti, že ho vidí… Nemá na čele napísané, že je veľkým pánom. A čo má náš človek s generálnym riaditeľom obilného syndikátu? Rád mám hrdých a sebavedomých úradníkov. Oni sú strážcami zákona a spravodlivosti. Čo sa mieša do mojich vecí pšeničné vrece?

„Svätá pravda,“ prisvedčil v duchu hlavný radca. Bolo mu, ako čo by mu hladil brucho. „Spravodlivý človek tento náš pán prezident,“ myslel si.

— Tretí list. Generál strany sa informuje, aký človek je Landík… Že taký výtečník sadá na lep každému politickému tajomníkovi! Poznám to. Nevyhovie taký úradník v niečom politickej ohave, už aby som ho za živa upálil. Nie! Nedovolím nikoho prenasledovať. Úradník nech je objektívny. Nošak?

Hrnčiarik zasa prikývol. K reči sa dosiaľ nemohol dostať, ale v duchu opätovne pochválil svojho principála, že je to predsa len nie celkom obyčajný človek. Nedá sa strhnúť, vie odolať a má pevné nervy. Porovnal ho s Napoleonom Veľkým, nie na poli bitiek, ale na poli práce úradnej, krvopotnej a na poli reprezentačnom. Koľko starostí! A stačí mu hlava myslieť a srdce cítiť i pri takom bezvýznamnom komisárovi, aby nespáchal nespravodlivosť. Je to človek znamenitý, nie každodenný.

— A tu je list štvrtý, — pokračoval prezident. — Okresný náčelník v Starom Meste ma upozorňuje v privátnom liste na svoju informáciu, v ktorej žiada preloženie Landíkovo, lebo je to vraj úradník nemožný, nemravný, bezočivý… Čo ma má upozorňovať? To je zasa také, ako čo by ma súril, aby som vec vybavil alebo aspoň pozor dal, ako sa vec vybaví. Ako čo by sa na mojich tunajších úradníkov nedalo spoľahnúť… Ja ti dám — poriadkovú pokutu!… A keby vedel písať! Píše „pokračovací riad“. To som ešte nepočul… „Pokiaľ stáva“, „odpor“… Ak je ten komisár nemožný, nemravný a bezočivý dneskát v Starom Meste, bude taký i zajtra, a keby som ho preložil hoci do Trantárie… Zaujímal som sa o vec. Akt je u vás. Tak, čo urobil ten sopliak?

— Vcelku nič, pán prezident, — dostal sa konečne k slovu Hrnčiarik.

— Čo je to: vcelku nič? — nezapáčila sa odpoveď prezidentovi. — V podrobnostiach je teda vinný? Keď je vinný v podrobnostiach, tak je vinný i vcelku. Ako to rozprávate?

— Já na něm žádné viny nenalézám, — opravil sa Hrnčiarik.

Neznámo, prečo mu práve táto veta vykĺzla z úst a prečo sa odvolal na biblického Piláta. Možno, že myslel na kresťanskú trpezlivosť tých, čo čakali na chodbe.

— Pilát je prototyp sudcu, aký nemá byť, — zachytil prezident. — Taký sudca, ktorý sa dá ovplyvniť pouličným krikľúňom, nie je sudca. Sudca má byť pevný ako skala, a nie slabé tŕstie, ako bol Pilát. Poduje vietor — skloní sa. Nikdy taký nebuďte… Tu máte tieto štyri listy. Napíšte odpovede. Ja ich podpíšem. Pánu generálovi strany len toľko, ako je Landík kvalifikovaný.

— „Veľmi dobre“.

— Napíšte „veľmi dobre“. Basta. Zbohom!

Podal mu ruku. To znamenalo: Skončil som. Choď už.

Hrnčiarik vstal, a pozeral na otvorené obloky.

„Zasa zletia všetky písma a mňa prievan vyhodí,“ myslel si.

— Nebolo by dobre, pán prezident, pridržať tie písma? — Ukázal na stolík. — Zas ich prievan rozfúkne. Alebo azda zatvoriť obloky?

— To je pravda. Aká providencia!

Prehol sa na stolík a pridržal písma bruchom a rozprestretými lakťami.

— Teraz nemám času zatvárať… A pošlite nasledujúceho… Poďme!…