Demokrati

To bolo čosi z Landíkovho charakteru. On tiež vravieval matke: „Nepýtaj od nich nič. Nechcem!“ K Hane pocítil veľkú nežnosť. Prešiel k nej, chytil jej ruku, stisol a povedal:

— Anička, vy ste statočné dievča.

Idúc domov, opravil tento svoj náhľad: „Statočnosť by tu bola hlúpou romantikou… Ešte je otázka, či je to ten Dubec, ale prstienky sa zhodujú. Sú rubínové …“

Milá idyla v rozvalidovskom dome trvala skoro celý august. Ale koncom augusta prišiel list, že sa Rozvalidovci vrátia. Museli sa vyčistiť parkety, kľučky, dvere, poumývať obloky, vyprášiť koberce, okúpať palmy, aby bolo všetko čisté a aby byt smrdel olejom a benzínom, keď páni prídu. To znamenalo koniec večierkom. Landíkovi bolo smutno. Privykol na „svoju“ Aničku a veselú Milku. Ich spoločnosť mu chýbala. Keď prišiel večer, nemohol obsedieť ani doma, ani v hostinci. Samota ho trápila a nevyplnili mu ju ani priatelia-kolegovia z úradu, ani známi a neznámi ľudia, ani pohár vína alebo piva, ani partia šachu, ktorú hrával s verným správcom Kvirínom Čížikom, čo chodil do Centrálnej kaviarne každý večer len kvôli šachu i so svojím psom Tarajom Druhým. Nezabavila ho ani hra na bridž, ktorú po šachu hrával s kolegom Novotným, oficiálom Sakulíkom a Veselým, praktikantom zo súdu. Fádna mu bola i päťdesiatka alebo stovka karambolu s Veselým, keď nebol bridž. Ešte najradšej kibicoval bankovému úradníkovi Nehodnému. A to preto, lebo šéfom Nehodného bol bankový direktor Rozvalid, a Rozvalid bol zároveň i domácim pánom Aničky. Dýchal teda skoro ten istý vzduch čo Anička, a to ho spojovalo s ňou. Milé mu bolo, keď ho Novotný zavolal k sebe na čaj a počúvali rádio. Toto mu pripomínalo nedávnu krásnu minulosť a bozky na diváne.

Ráno ju už neodprevádzal, aby sa ľudia nehoršili, nie na neho, on si z toho nič nerobí, nie je Tolkoš, ale na Hanu. Okrem toho i preto, že okresný náčelník Brigantík nariadil „jednoduchú frekvenciu“, to jest úradné hodiny na jeden dúšok, a to pre každého od siedmej do druhej. Práve pred zimou. Ale to iste jemu, Landíkovi, na protiveň, aby Hanu nemohol odprevádzať.

Nahrádzal si ranné prechádzky večer. Dohovorili sa, že Anička bude vychádzať pred bránu večer, keď sa stmí. Dievča vychádzalo. Landík nechal tak šach i bridž i karambol a chodil na schôdzky pred bránu. Tu stával s ňou, alebo sa prechádzal, alebo, čo bývalo najbezpečnejšie, uchýlili sa do chodby za bránu, kde bola tma ako v rohu. Takto bolo i najtmavšie, nik ich nevidel, i najteplejšie, lebo mohli jeden druhého zohrievať. Nebolo to síce také, ako keď rádio počúval a Milka brnkala na klavíri, ale jednako lepšie ako šach, bridž, karambol, karty, kibicovanie a čajovanie u Novotného.

Chcel sa Aničke revanšovať, aby prišla k nemu, že ju tiež pohostí čajom a zákuskami, ale odmietla.

— Čo by povedala pani?

— A čo by mohla povedať?

— Že sa túlam po nociach.

— Nemusí o tom vedieť. A potom, aké túlanie? Môžete mať známych a navštíviť ich.

— A ešte pán! On je vždy doma, keď nie je v banke, a chce, aby sa vždy všetci okolo neho vrteli.

— A teraz?

— Teraz už spí. Doktor mu rozkázal, aby čím viac spal, to vraj posilňuje nervy. A nesmie v posteli ani čítať, to vraj odháňa spánok. Musí hneď prižmúriť oči a myslieť na príjemné veci.

— Nuž teda sa nekrútite okolo neho… Anička, vy sa vykrúcate. Príďte, keď sú páni nie doma, niekde na návšteve, v divadle, na bále. Bude taká príležitosť.

— Sama?

— Sama.

Pohladila ho po tvári.

— Nie, pán doktor.

— Tak teda s Milkou.

— S Milkou skôr.

Jedného daždivého večera i prišli v klobúkoch, nepremokavých plášťoch s dáždnikmi, v lesklých gumových čižmách a v rukavičkách, celkom ako mestské slečinky. Chceli prekvapiť pána doktora, vidieť jeho byt, trošku si posedieť a odísť.

Obsluhujúca Marka ich vpustila do pitvora. Keď ich tu pri svetle malej lampy poznala, zamedzila im cestu a surovo sa ich spýtala, čo tu chcú.

— Navštíviť pána doktora, — odpovedala Milka.

— Pán doktor nočné vizity neprijíma, — postavila sa Marka, nízke, zavalité dievča so širokým čelom, vypuklými, silnými obrvami, dvoma tenkými vrkôčikmi a hrubými ako valce ramenami.

Z veľkých rúk sa jej parila a kvapkala voda, čo si zabudla ruky utrieť. Bolo jej protivné, že cudzie dievčatá, a také ako ona, služobné, chcú robiť vizity u pána doktora. Je to jej pán. Nepotrebuje nijakú cudziu lásku. Keď niečo treba, tu je ona. Známy druh žiarlivosti a závisti, ako keď domáci pán pohladí pred svojím psom cudzieho psíka. Hneď je vrčanie a ruvačka.

Landík počul šum a vyšiel zo svojej izbičky. Vysvetlil Marke pekným slovom, že slečny sú jeho staré známe, aby pomohla dámam zobliecť kabáty a zobuť čižmy. Sám pomohol Hane. Marka sa nahnevane zasmiala a len toľko precedila cez zuby:

— Ff! Slečny! Dámy! Také ako ja.

Obrátila sa chrbtom urazená a odišla do kuchyne. Hana a Milka sa smiali nad Markinou neohrabanosťou, jednako boli nemilo dotknuté nevľúdnym privítaním. Ani sa celkom nezložili. Vošli do izby v klobúkoch, rukavičkách, s kapsičkami a v gumových čižmách. Len plášte a dáždniky nechali v pitvore.