Demokrati

— Direktor! — zhíkol Landík.

— Vyhodia nás zo služby, — ševelili Hanine pery.

— Čo to bude? — zavzdychala Milka a zložila ruky do lona.

Obe hľadeli na dlážku, ako čo by im dlážka mala poradiť a vyzradiť budúcnosť. Ale dlážka mlčala a okolo všetko. Keď mlčanie už bolo trápne pre Landíka, zahlaholil jeho pevný a čistý hlas ako dobre liaty zvon:

— Tak prídete ku mne. Pozreli na neho. Hľadel na Hanu.

— A ja? — spýtala sa Milka.

Potom bolo zas chvíľku ticho a Milka opätovne sklonila hlavu a sama si ledva počuteľne odpovedala:

— Však sa ja už niekde uchytím.

Hana jej položila ruku na rameno.

— Pôjdete so mnou, Milka.

A Landík si pomyslel: „Nebude to trocha veľa naraz dve?“

20. Katastrofa

Si duo faciunt idem, non est idem, — povedal by Sakulík, oficiál pri Okresnom úrade v Starom Meste, keby sa bol dozvedel, čo sa stalo u Rozvalidovcov na druhé ráno po čaji, ktorý dával miestny odbor Živeny v Centrálnej kaviarni v prospech nezamestnaných invalidov. Rozvalidovci boli večer na tomto čaji. Pili nielen čaj, ale aj víno. Pán Rozvalid, bankový direktor, sa natriasal v tanci so slečnou Dundou, ťahal ju k sebe a opíjal sa i pružnosťou sviežeho, mladého tela, i belasými mláčkami veľkých vlažných očí. Pani direktorová, útla, nežná panička s našušoreným veľkým účesom, sa triasla s mladým pánom praktikantom z banky a visela na jeho tvrdej smokingovej košeli ako šarlátová stuha radu Bieleho leva. A — nič sa nestalo, ibaže sa v pauze zhováral mäsiar a údenár Tolkoš s pánom direktorom, ktorý sa odrazu stal ustarostený a odvliekol údenára do bočnej miestnosti.

Hana, ich kuchárka, a Milka, ich chyžná, sa toho večera tiež chceli zabaviť a len zo zvedavosti navštívili mladého neženatého človeka, pili z toho istého čaju, čo „slovenské ženy“, víno ani nevideli, neštrngali si, netancovali, sedeli od seba na stopäťdesiat centimetrov — taký strašný následok.

Direktor Rozvalid ešte i na druhý deň ráno, keď si sadal v župane ku káve a miešal ju lyžičkou, bol nahnevaný.

— Celú noc som nespal od rozčúlenia.

— Ale veď si chrápal, — odporovala pani Klema.

— Nepočul som.

— Ale ja som počula. Musela som zapáliť lampu a napraviť ti hlavu. Trošku si stíchol, a zas si začal znova. Najprv potichu, solídne „kŕ-kŕ, kŕ-kŕ“, potom vždy hlasnejšie a vždy vyššie „kŕŕŕ-kŕŕŕ, krrr-krrr“, akoby si pílil. V najvyššej výške „krk“ prasklo — a zas si sa utíšil. Paplón si si odfúkol, lampa sa knísala a dvere sa otvárali a zavierali, ako si ťahal a vypúšťal povetrie. Že vraj nespal! Ja som nespala.

— Táraš. Spal som ako myš na vreci. Ustavične som sa budil. I somnifen som hľadal. Nebolo ho. Vyšiel. Nikdy nedáte pozor na to, čo sa minulo a čo treba kúpiť. Tri ste tu, a nikdy nič nemám v poriadku. Teraz ma bude hlava bolieť.

— Tam máš cibalgin.

— To je slabé.

— Teda rodin.

— Neosoží.

— Piramidon, algokratin, pavai, saridon, rofein — celá apatieka. Ale myslím, že ti samo od seba prejde. Bude to taká malá opica. Mnoho si chlipkal z vína. Myslím, že nebolo dobré. I mňa trhá v sluche.

— Víno bolo dobré. To ma tie dievčatiská tak rozčúlili. Tiež tvoja výchova. Ty si primäkká voči nim. Potom ti narastú nad hlavu.

— Načo prekvapovať dievčence? To bolo také neestetické hnať sa s takým čašníkom na privátny byt. Ja by som mu bola dala frčku za zradcovanie. Teraz aby som hľadala nové. Dva týždne potrvá, kým zvyknem vidieť v dome nové tváre.

— Nič ty. Ja najmem nové. A tieto nech idú zbohom! Veď je to prostitúcia! Nebudeme chovať v dome také pobehlice. Rozkradnú ťa. Zašpinia všetko. Budeš brať do ruky lyžice, šálky, ktoré ony svojimi rukami zapaprali.

Direktor začal bystrejšie a hlasnejšie hovoriť.

— Jedz a nerozčuľuj sa, — upozornila ho pokojným hlasom manželka. — Nie sú také, ako vravíš.

— Najväčšie beštie, — mrmlal direktor plnými ústami, — majú anjelské oči. Nazdala by si sa, že nevie do troch narátať, odrazu vysvitne, že ten anjel otrávil troch mužov.

— No, už Hanka nezdá sa byť beštia a Milka je decko.

— A túlajú sa po nociach. Idú na mládenecký byt. Bohvie, odkedy vydržiavam toho holomka svojimi zásobami.

— Čo by si ho vydržiaval! Ten by bol na to prihrdý.

— Prihrdý! — zasmial sa posmešne direktor. — Vieš, čo mi hovoril mäsiar Tolkoš? Nechcel som ti to včera večer povedať, lebo by ťa to bolo rozladilo… Kým sme boli preč, každý večer sa svietilo v stolovej. Tolkoš sliedil a vysliedil, že naše donny vypúšťali „prihrdého“ pána komisára z môjho domu o polnoci. Vidieť, intímna známosť.

Pani Klema roztvorila naširoko oči.

— Vravíš od nás?… U nás v stolovej?…

U nás. Hralo sa, spievalo, tancovalo a bohvie, čo sa všetko robilo v tvojich izbách… Tolkoš prikladal k múrom uši a všetko počul. Musíme u neho brať mäso.

— Ale to je opovážlivosť, — rozohňovala sa pani Klema. — Nikdy by som si nebola myslela… Vravíš u nás? — pochybovala ešte.

— U nás, u nás.

— Tu, v týchto izbách?

— Tu, tu.

— Čo je mnoho, to je mnoho. Vyhodiť ich na fľaku.

I pán direktor hodil nožík od seba.

— Pôjdu, a punktum!

Tak sa stalo, že i Hana i Milka dostali svoje knižky a polmesačné platy s tým, aby sa hneď a zaraz zobrali.