Demokrati

— Nemá, — konštatoval.

— Neprolongovať.

To znamenalo, že dr. Landík bude musieť zmenku hotovými platiť, keď príde zrok.

— Ak nezaplatí, protestovať, — dodal pán direktor a v duchu sa tešil, ako sa začuduje pán komisár, keď mu povedia: „Prosíme hotovými…“ „Kríza, pane…“ „Sme nútení…“

Bude sa krútiť ako vreteno, zvíjať ako had… Čo mu berie kuchárku?…

Pomstychtivý to bol pán, ten pán direktor. Nebolo mu dosť krútenia a zvíjania chudáka komisára Landíka. Naozaj vyhľadal okresného náčelníka a ponosoval sa. Náčelník, keď ho vypočul, rozhovoril sa, klepúc na stolík červenou ceruzkou.

— Pán direktor, poklepte po čele väčšiu hlavu, ako je moja. Ja som už dva razy žiadal Landíkovo preloženie. Keby som tretí raz písal, mne by poklepali po hlave a mňa by preložili, nie Landíka.

Poradil, že tá väčšia hlava je hlava prezidentova.

— Viete, to je tak. Keď stĺp nemôže jeden človek vykývať, vykývajú ho dvaja, traja, šiesti. Nepomohlo jedno oznámenie, pomôžu dve, tri, štyri… Medzi nami rečeno, dnes sú i najvyššie štíty prístupné. Každý môže vyniesť svoj kamienok na vysoké miesto a odtiaľ ho pustiť.

Kamienok sa zgúľa na nižšie štíty, dolu do doliny, a ani neviete, pán direktor, už máte hlavu prebitú a zakrvácanú. To je moja administratívna skúsenosť.

Náčelník znížil hlas a dodal pošušky.

— Napíšte prosto list pánu prezidentovi. Opíšte stav veci, že by bolo hodno Landíka preložiť z národných, zo spoločenských, z mravných a či už akých príčin. Prispejete tým mne na pomoc, ktorý tento stĺpik už dávno vykyvujem.

— A veď ja dobre poznám pána prezidenta ešte z čias, keď bol županom.

— Tým lepšie. To je vždy tak, že keď sa niekto stane veľkým pánom alebo významným, vplyvným človekom, hneď sa rozvetví rodina, a keď nie rodina, vždy sa nájdu spoločné rozpomienky, vyjde najavo stará známosť. Ľudia sa radi lepia k mocným, ako muchy na med… To, pravda, neplatí o vás, pán direktor. Vy konáte nezištne. Vy to vo verejnom záujme, v záujme služby… Len napíšte. Možno, že sa podarí. Probujme vytrhnúť kolík spoločnou silou.

— Oprobujem. Ďakujem za radu.

Večer mal pán direktor ťažkosti v pravom boku. Musela mu Klema prikladať teplé obklady.

— Iste od starej bryndze v číri, — jajkal, — nedáte pozor… Neplatím preto kuchárku, aby som ja ovoniaval bryndzu… Keby nie ten komisár!

Keď sa mu uľahčilo, začal štylizovať list:

„Slovutný Pán Prezident… Ráčte mi láskavo odpustiť, že sa obraciam rovno k Vašej Slovutnosti a okrádam Vás tým o drahocenný čas, ktorý posväcujete dobru našej krajiny… Sotva sa ráčite pamätať, ale ja na to nikdy nezabudnem, že som mal kedysi šťastie, keď ste raz u nás ešte ako župan chodili a navštívili našu nemocnicu, sedieť s Vami pri spoločnom obede. Ja som to bol, čo sedel štvrtý napravo od Vás a povedal toast o Vašej energii a spravodlivosti. Vy ste sa potom, Pán Prezident, dlho rozprávali so mnou o nepotrebnosti mestských sporiteľní, v čom som, ako bankár, súhlasil. Zahovorili sme sa a potom v náhlosti zamenili ste si, Slovutný Pane, svoju paličku mojou… Toto mi dodáva smelosti, aby som si dovolil upozorniť… Ako človeku vysokej mravnej hodnoty…“

Atď.

List bol napísaný a doporučene odovzdaný na poštu.

Brigantík mal pravdu, keď povedal : „Nemôžeš stĺp vykývať sám, vezmi si na pomoc dvoch, troch, desiatich, a stĺp vykývate.“

Prezidentovi sa list zapáčil. Nielen lichotivé výrazy, ako „energický“, „spravodlivý“, „dobro krajiny“, „človek vysokej mravnej hodnoty“, ale najmä zamenená palička, na ktorú sa pamätal, a náhľad o mestských sporiteľniach, ktorý bol taký istý i teraz ako vtedy, mu jasne dokazovali, že sa s tým človekom kedysi musel zhovárať, že ho iste i pozdravil v toaste, teda neklamal. To ho spravilo zrazu sympatickým a Landíka nevýstojným. Tým skôr, že toto bol už piaty list, čo žiadal Landíkovo preloženie. Nabúril sa.

— Je to akési nespratné chlapčisko… Pozrimeže, aký Casanova! Ja ti dám kasanovníčiť… Sopliak!

Vzal telefón a volal: