Demokrati

Landík ich návštevu neočakával. Bol by pripravil nejaký večierok so sladkým a zákuskami z cukrárne. Novotný by mu bol požičal na tento večer gramofón. Takto nebolo nič. Milka sa necítila doma a nevrieskala. Sedela na stoličke vážna v červenom klobúku a s červenou taštičkou v ruke. Obzerala sa po chudobnej izbičke a iste jej prešla hlavou myšlienka: „Tu teda býva náš pán doktor. Veru chudobne.“ Hodnú chvíľu trvalo, kým trošku oživla, vstala a začala pozerať lacné obrázky na stene. V izbe bolo sychravo, nepríjemne. I Hana oblietla pohľadom izbu a bolo jej tiež chladno i na tele i na duši. Nikde nijaká ozdoba, výšivka, stôl bez prikrývadla, diván holý, bez podušiek, cylinder na lampe neočistený a mliečne tienidlo zaprášené. Nebolo vidieť ženskú ruku na ničom, ktorá vie všetko okrášliť. Hnevala sa v duchu na Landíkovu domácu paniu, že sa nestará o svojho obyvateľa, a tá dievka, čo ich tak krásne prijala, je na to sprostá a musí byť neporiadna… Ako by to ona usporiadala! Kanapku by dala medzi obloky, stolíček trošku ďalej do kúta, nejakú rastlinu do druhého kúta, kvety do oblokov, dlhé záclony, ta to, ta to. Ľutovala Landíka. On bol tiež stiesnený. Nevedel, čo má povedať a čo má robiť. Zistil, že medzi košeľami v papierovom vrecúšku nemá dosť cukru a v plechovej nádobe medzi pančuchami je čaju už len za štipku, rumu len práve na dne fľašky. Poškrabal sa po hlave a šiel do kuchyne. Chcel dať doniesť tri šálky čaju z blízkej kaviarne. Marka sa robila hluchá.

— Ale si vezmite dáždnik, aby do čaju nenapršalo a nerozmokli zákusky… Počujete?… Tu máte desať korún… Nepočujete?

— Nepočujem, — odpovedala Marka drzo. — Nebudem obsluhovať také dievky, ako som ja. Môže hociktorá z nich prejsť.

— Mariška, aká je to neúctivosť? — začal Landik pekne. — Veď sú to moji hostia.

— Jest tu šustu!

— Doneste i pre seba jednu porciu. Marka. Marka zanovite odsekla:

— Nech mi donesie tá v tom červenom klobúku.

— Vy ste sprostá Mara, — nahneval sa Landik.

Prešiel do kaviarne sám. Odtiaľ s pomocou čašníka doniesli čaj a zákusky. Čaj bol studený. Nemohol rozohriať. I zákusky boli tvrdé a zapáchali mydlom. Landik sa hanbil, že nemôže dievčence ako sa patrí pohostiť. Ľutoval, skoro vyčítal, že mu neodkázali.

— Mládenec nemá kuchyňu a komoru pri nej. Je ako mladý vrabec, čo otvára svoj žltý zobák, aby ho druhí kŕmili.

— Skorej starý, — zasmiala sa Milka, — čo musí všetko zháňať do svojho hniezda.

— To musí každý, — poučovala Hana. — Komuže rastie všetko doma?

Milka sa začala rozveseľovať. Napodobňovala pána direktora Rozvalida.

— Hm, hm… Zasa ma začína štiepať v hlave, — vravela mužským nízkym hlasom. — Kde máš tie prachy, Klemuška? — priložila si prsty k sluche, vstala a začala vyťahovať zásuvky. Namanula sa jej do rúk kefa s hrebeňom. — To sú nie ony… Ani tu nič. Ani tu… I v boku mám ťažobu. — Chytila sa za bok. — Kde máš ten olej?… Keď to vždy len mäso a mäso, kačky, husi… Neviete dať niečo ľahšie?… Grísa, ryža, to je pre mňa… Zas budem mať záchvat… Čo vravíte, že je dobré proti kolike?… Počkajte, zapíšem si to… Tatata… Že vám tototo pomohlo?… Ako ste to povedali?…

Milka robila, ako čo by si názov lieku zapisovala. Potom vstala, prešla krívajúc ku skrini.

— Juj, táto moja noha! Vždy, keď prší, ma rozbolí. I Hanu to chytilo. Potešovala ako pani direktorka:

— Ľahni si, prosím ťa. Navaríme horúceho čaju, vezmeš dva prachy a vypotíš sa. Schováme ťa pod perinu.

— Dva prachy? — pozastavila sa Milka. — Čo povie srdce?

— Na to máme tie červené guľky.

— Čo povie žalúdok?

— Tam sú tie čierne pilulky.

— Čo povedia črevá?

— Napiješ sa koňaku.

— A hlava, žlč, pečeň?

Smiali sa všetci. Prišli do nálady. Nie nadlho. Vravia, že božie mlyny pomaly melú. Prejde i desať, dvadsať, niekedy i sto rokov, a niekedy i tisíc, kým sa napáchané hriechy pomstia. Landík, Hana a Milka sa v tomto prípade posmievali chorému človeku, ktorý si chce pomôcť liekmi. To je hriech. A čudné, hoci sa to vidí neuveriteľným, božie mlyny hneď a zaraz začali mlieť. Kompánia spomenula vlka, a už i bol za pätami. Čosi zašramotilo, zadupotalo, a do izby sa vrútil vysoký a chudý pán v pinči na hlave, s bielym šálom okolo hrdla, v dlhom čiernom kabáte s hodvábnymi výložkami, v bielych rukavičkách. V ruke držal zavretý dáždnik, z ktorého mu stekala voda na galoše. Vypuklé lícne kosti, vpadnuté líca, pod nosom dve čierne bodky miesto fúzov a na brade muška.

Pozreli na neho s ustrnutím.

— Svätá Mária! — vykríkla Hana.

— Ježiši Kriste! — zvolala Milka.

Nebol to ani jeden z tých dvoch. Pred nimi stál ich chorý pán, pán Ferdinand Rozvalid, bankový direktor. Stál, ale len na chvíľku, kým sa nerozhľadel a nepovedal:

— Tak!?

Potom ako vietor, keď potrasie jabloň a slivku, tak pán direktor potriasol za plecia najprv Hanu, zatým Milku, prizrúc sa im dobre do tváre, mrzko pozerajúc na Landíka, zasvišťal:

— Sss… ťťť… Teda predsa! A vyšiel.

Strach a prekvapenie prilepí k stoličke. Odoberie i hlas. Nastala tíšina. Len asi po minúte nastal pohyb.

— Náš pán, — vykĺzlo sa slovko z Haniných úst.

— Bože, bože! — zašeptala Milka.