Demokrati

S touto audienciou vyhrali dvaja: dr. Landík aj pán prezident — v očiach Hrnčiarikových. Prehrali piati: Tolkoš-mäsiar, Brigantík, okresný náčelník, Dubec, generálny direktor obilného syndikátu, dr.Straka, generál strany, a vdova Kamila Landíková.

Či i Anička, kuchárka u Rozvalidov, vyhrala, uvidíme.

19. Keď je kocúr nie doma

Vec komisára Landíka na krajinskom úrade celkom dobre stála: ležala. O jeho preložení zo Starého Mesta niekam na východ, kde ani slnko nesvieti, ako hrozil generálny direktor obilného syndikátu, nebolo ani reči. Mäsiar Tolkoš darmo čakal na výsledok svojho anonymného udania. Okresný náčelník Brigantík sa srdil, že jeho správa a dôverný privátny list, čo mali Landíkovi krk vykrútiť, zostávali nepovšimnuté. Pani Landíková ešte verila v „zemskú“ spravodlivosť a dúfala, že jej Janíčka rozdvoja s kuchárkou Hanou. Dubec zabudol už na urážku a nedbal. Minister, zelený túz agrárnej strany, keď mu tajomník Ďurko Mikeska napísal, že je Landík organizovaný v Republikánskej strane maloroľníckeho ľudu, že je dobrý „demagóg“ a ako inteligentný, energický mladý človek môže byť strane len na úžitok, hodil Dubcovo oznámenie do priečinka.

Landík sám ani nevedel, čo všetko sa robí za jeho chrbtom. Spočiatku čakal hrom, ale keď dlho neudieral, myslel si, že búrka prešla a nebo je čisté. A keby i udrel hrom z jasného neba, čo po ňom, on je už na všetko prichystaný. I keď ho preložia. Dnes je už celý svet malý. Ani severná točňa je nie ďaleko. Svoju Aničku si on nájde telegramom, telefónom, listom, železnicou, motocyklom, autom, aeroplánom, i keby bola na dne pekla. Nie je to síce tak, ako keď ju má pod nosom a môže k nej i pešo zájsť, ale čím väčšia diaľka medzi zaľúbenými, tým dlhšia i chôdza k nim, tým dlhšie trvá i láska. Čím väčšia priepasť medzi dvoma brehmi, tým väčšia a hlbšia i túžba dostať sa na druhý breh, kde naťahuje ruky najmilovanejšia. Pravda, jednako by bolo lepšie, keby ho v Starom Meste nechali, nuž ale, ak to nemôže byť, i tak dobre. Na každý prípad treba využiť prítomnosť.

Landík ju i využíval. Rozvalidovci ešte neboli doma. Chodil k Hane do kuchyne skoro každý večer. Jeho návštevy bývali najprv krátke, ale ako sa dĺžili večery, tak i jeho návštevy. Čajovával s Aničkou a Milkou pri kuchynskom stolíku. Najprv z hrnčeka, z akých ony pili, potom mu dali panskú šálku. Niekedy ho ponúkali dievčatá i večerou. Spočiatku ho mrzelo jesť s nimi, ale aby ich neurazil, vzal si aj on. Nech si nemyslia, že je pyšný. Milka rada spievala balady, čo sa doma naučila medzi vrchmi. Spievala falošne, na celé hrdlo, až lampa žmurkala a pokrievky na stene ako čo by sa usmievali. Landík sa bil po kolenách a Hana sa chytala za boky od smiechu. Vôbec Milka veľmi rada mala hlučnú hudbu a spev. Neraz chcela čínsku muziku. Landíkovi dala vahan medzi nohy a varešku, aby ňou búchal, Hane pokrievky, ona si vzala mažiarik a tĺčik a začala:

Pod háječkom, pod zeleným
orie dievča s koňom jedným.
Orie, orie, preoráva,
mamka na ňu povoláva…

Hana ju zastavila:

— Nerev ako vôl na holiach.

— Nik nepočuje, — zastavila sa Milka.

— Horký nepočuť.

Landík sa išiel presvedčiť na dvor a potom na ulicu, či počuť, či nie. Uspokojený sa vrátil, že nič nepočuť.

— Tak si spievaj, — dovolila Hana, — ale bez čínskej muziky. Radšej si požičiame gramofón.

Milka doniesla gramofón z panskej izby. Počúvali, húdli si podnos, potom zaspievali ticho. Hana mala celkom príjemný alt, ale Milka kazila, keď vrieskala a mýlila spevákov. Spustili si tango. Landík učil dievčatá. Proboval s Hanou, potom s Milkou, potom Milka s Hanou. O niekoľko dní prešli do izby, kde bolo rádio, a počúvali Prahu, Brno, Bratislavu, Viedeň. Landík vysvetľoval a manipuloval. Milku zvábil klavír a prešla do druhej izby. Sadla na krútiacu sa okrúhlu stoličku, najprv sa do chuti pozvŕtala na nej a začala brnkať do sveta na klávesoch, ako decko, keď je dobrej vôle, spievajúc pritom svoju zamilovanú baladu:

Doniesol mi šátek pratý,
nedal mi ho rozvíňati.
Šátek vzala, rozvinula,
z její brata ruku našla …

Landík si presadol k Hane na diván, stískal jej ruky a bozkával sa s ňou potichučky, aby nepočula Milka. Milka spievala:

Čo si, mužu, čos’ urobel,
keď si môjho brata zabel?…

Pritom sa usmievala a v duchu ľutovala, že nemá takého panského galána ako pani kuchárka, s ktorým by sa tiež mohla bozkávať.