Demokrati

Príležitosť robí zlodeja. Prešlo ešte niekoľko dní a tancovalo sa v panskej jedálni pod veľkou visiacou lampou. Podával sa čaj v panských šálkach a sladké zákusky na tanierikoch. Pri stole sedela i Milka a napodobňovala svoju paniu, ako dvíha šálku dvoma prstami, pričom ostatné otrčí, ako si oprašuje prsty a kladie kraj servítky k ústam, žmurká na pána, privrúc jedno oko, dibká k nemu malými krôčkami, lezie mu do kečky a búcha nežne po pleci na znak lásky. Pánom bola Hana. Potom pred zrkadlom predstavovala, ako si pani maľuje obočie a pery a pudruje si tvár, prsia a hrdlo.

Nuž, ako sa vraví, kocúr bol preč a myši mali hody. Boli to krásne večery. Najmä to brnkanie na klavíri a počúvanie rádia na diváne, spojené s bozkami. Možno, že by bol Landík i nocoval v dome a presťahoval sa do neho, ale ho nikto nepozval, a Hana by to iste ani nebola dovolila. Už o pol jedenástej začala pozerať na hodiny. Landík rozumel a odchádzal, aby na druhý večer zasa prišiel.

Boli bezpeční. Pani sa dohovorila s Hanou, že jej napíše, kedy sa vrátia. Tisícka, čo jej dala na kuchyňu, ešte trvala. Čajovanie nestálo nič, lebo boli panské zásoby, hudba bola zadarmo, no a tých niekoľko vajíčok na mäkko alebo na praženicu s maslom alebo na škvarkách, čo zjedol Landík, naozaj boli maličkosť. Sám dom obývali len Rozvalidovci, iných obyvateľov nebolo. Dom bol starý, s metrovými múrmi.

Hrubá brána bola vždy zavretá, dvierka na schody tiež, nemohol ich nik prekvapiť. Milka mohla vrieskať, nik ju nepočul okrem Hany a Landíka. Škoda bolo zakazovať i čínsku muziku, ako sa sám Landík presvedčil, z domu nemohlo vyjsť ani najsilnejšie fortissimo. A to je hlúpa povedačka, že múry majú uši.

Najbezstarostnejšia bola Milka. Landíkovi neraz prišlo na um, čo by bolo, keby ho tak tu našiel direktor s paňou, keby sa dvere odrazu otvorili a vošiel jeho šéf Brigantík alebo mäsiar Tolkoš, ten udavač. I Hana stŕpla, ale sa vždy upokojila, že ani list ani telegram ešte neprišiel. Dávala teda aspoň pozor, aby sa z náčinia nič nerozbilo, a keď videla, že Milka veľmi strmo kladie šáločky, radšej sama obslúžila i svojho hosťa i svoju podriadenú chyžnú. Milka, uvelebená na stoličke s rozloženými sukňami, kývala kuchárke hlavou, že je s ňou spokojná, alebo ju upozorňovala láskavým hlasom:

— Anička! Lyžičky chýbajú… A kde je rum?… Cukorničku ste zabudli vyložiť… Viacej sladkého. Pán má rád sladkosti… Najprv mne ako dáme… Tak. Ďakujem.

Raz pri takomto čajovaní Landík zas zbadal, že na malom Haninom prste je prstienok s veľkým rubínom, ktorý už raz zbadal a zabudol sa spýtať na jeho pôvod.

— A aký to máte prstienok? Nosíte ho len niekedy.

Dosiaľ veselá Hana osmutnela. Chvíľku uvažovala a potom so sklonenou hlavou začala rozprávať:

— To mám od matky. Jediné dedičstvo. Dala mi ho tetka Šebestová, práčka, u ktorej kedysi moja mať bývala a umrela. Ona, Šebestová, mi rozprávala, že matka bola cirkusovou komediantkou. Chodila na veľkej guli a na drôte a za ňou driečny mladý pán, ktorý si ju i vzal — za ženu. Bol bohatý, vraj, ale nečestný a ukrutný. Manželstvo netrvalo ani dva roky. Mať, nebožiatko, nemohla vydržať a ušla od neho, a viac sa k nemu nevrátila. Dala sa zas na komediantstvo. Spadla zvysoka a viac nevstala. Tak ju odniesli v plachte a po polroku umrela. Keď umierala, pýtala si mydlo a pomocou mydla horko-ťažko jej stiahli z prsta tento prstienok. Vzala ho ešte do ruky, pozrela naň a odhodila: „Ty moje nešťastie!“ vykríkla pritom a onedlho bola božia. Šebestová ten prstienok zdvihla, a keď som sa vrátila zo štátneho domova z Košíc, kam ma dali a kde som bola do šestnásteho roku, dala mi ho a povedala: „Matke priniesol nešťastie, tebe, možno, prinesie šťastie.“ A od tých čias ho zavše nosím, vtedy, keď sa niečomu veľmi teším, akoby na próbu, či mi radosť nepokazí.

— A kazí? — spýtal sa Landík.

— Dosiaľ nepokazil ani raz.

— Bože môj! Šestnásť rokov v štátnom domove!

— Tam som mala akúsi ťažkú chorobu. Rukami som nemohla hýbať a to mi trvalo dlho, dlho.

„To preto také písmo,“ myslel Landík.

— A otec? — spýtal sa nahlas. — Poznáte si otca? Žije?

— Nič o ňom neviem, ani nechcem vedieť. Musel byť ukrutník.

— Ani neviete, kde je?

— Ja sa volám po matke, ale v matrike som Dubcová.

— Dubec!? — vyskočil Landík. — Taký chlpatý, široký, vysoký?

— Neviem. Nikdy som ho nevidela.

— Statkár neďaleko Brezníc?

— Nepoznám.

— Žije so svojou chyžnou.

Hana pokrčila plecami. Landík si spomenul na historku, o ktorej mu v lete Želka rozprávala, o prvej a jedinej Dubcovej žene, o nemravníkovi, o víchriciach, čo sa stretávali, o darovaných rubínových prstienkoch. Kaštieľ s gotickými oblokmi, erb na priečelí, osvietená pani chyžná, ktorá si dá ruky bozkávať…

— On to bude… On je to, — tvrdil. — Anička! Veď vy ste bohaté dievča.

Vyrozprával jej, čo počul o Dubcovi.

— Ak sa vaša matka nerozsobášila s Dubcom, — končil, — vy ste jeho jedinou zákonnou dedičkou.

Hana sa ešte väčšmi zachmúrila a rozhodne odmietla myšlienku byť Dubcovou dedičkou.

— Nechcem byť. Hnusilo by sa mi.