Demokrati

— To bolo ešte za veľkých žúp. Písal som u župana Balažoviča. Titulovali ma osobným sekretárom. Pán župan bol sympatický, žoviálny starší pán. Veľmi ctený. Rád hovoril anekdoty a rád sľuboval. Jeho anekdoty boli dobré, ale sľuby zlé. Vravievali o ňom „anekdotizujúci a sľubujúci pán župan“, alebo „pán, čo sľub, to anekdota“. Neviem, čo k jeho popularite viac prispelo, či sľuby, či anekdoty. Iste i to, i to. Bol z tých ľudí, ktorí sa radšej priatelia nahor ako nadol. Vyhľadával vysoké styky a miešal sa i do takých vecí, ktoré sa ho ako administrátora nijako netýkali. Seba oceňoval vysoko a bol si vedomý, aký vážny zástoj hrá nielen v župnej správe, ale i v celej vnútornej, a myslím, i zovnútornej politike. Keď som počul, že ho ktosi nazval „malým kráľom“, začal som ho upodozrievať, že po hlave štátu hneď on nasleduje a minister v Bratislave je vedľa neho nula. Bol to človek zdnuka dobrý, ale jeho myšlienky boli ľstivé, diplomatické, čertom šité. Tak vyžadovali časy. Nadol bol zato vždy úctivý, láskavý a povzbudzujúci. Mňa volal Janíčkom, a tak sa mi videlo, že ma má rád. I ja som ho mal rád a slúžil som mu s láskou, povedal by som, s akýmsi nadšením… Viete, vtedy bola ešte akási samostatná právomoc, ktorej sa človek tešil, a preto sa zaujímal o svoj úrad. Nebola už síce taká ako za malých žúp, keď župani žili ešte z autority bývalých hlavných županov a každý mohol smelo o sebe povedať, keď sa niekto na zákon odvolával: „Čo zákon? Ja, župan, som zákon.“ Len jedna veľká škvrna zatmievala slobodu: udavačstvo. V úradoch bývali anjeli-strážcovia, ktorí chránili poriadok za chrbtami svojich šéfov. Oni korešpondovali s nebom a pánmi bohmi a ich mienka bola svätá. I k pánu županovi chodil veľmi často, skoro denne, niekedy i viac ráz denne, jeden takýto „anjel“. Menom Hrbík. Bol i zhrbený. Hlava stále ovisnutá, ruky spustené ku kolenám, chrbát zohnutý. Ja si myslím, že to bolo od mnoho poklôn. I keď nehybne stál, zdalo sa, že sa klania. Široké okrúhle plecia až pri ušiach, akoby sa bál úderu. Nízky, mäsitý, hrubý, tvár červenkastá, jabĺčka v lícach, holený. Keď vošiel k županovi, hneď pri dverách sa poklonil raz, prostred izby druhý raz, keď prišiel blízko k županovi tretí raz, a keď mu župan podal ruku, štvrtý raz, štvrtý raz tak nízko, že skoro lízal parkety. Keď vychádzal, išiel chrbtom, ako od nejakého kráľa v Španielsku za oných čias, a poklonil sa aspoň päť ráz. „Však dobre vychovaný mládenec,“ povedal mi neraz pán župan, smejúc sa pritom, keď som odchádzajúceho Hrbíka mal zjesť očami. Nikdy som totiž dovtedy nevidel, že by sa ľudia tak veľmi a toľko ráz klaňali. To bola stelesnená poníženosť pred svojím predstaveným. Vždy bol bystrejší ako ja. On podával pánu županovi klobúk, paličku, rukavičky, zapálil mu cigaru, pomohol obliecť a zobliecť kabát, otváral mu s poklonami dvere. Vždy veľmi oddaný, úctivý, poddajné dôverný, zdvorilé usmiaty alebo ustarostený. Stále chodil so svojím pánom hodnostárom, ako sa patrí, aspoň o pol kroka za ním, ako dobre vycvičený milý malý psík, ktorý slúžil. Dával labky, štekal, krútil chvostom, skákal, uťahoval sa, plazil, líhal k nohám, lízal ruky, tancoval, staval sa mŕtvym podľa vôle svojho pána. Ako jeho tôňa ťahal sa za ním alebo s ním do krčiem, do spoločnosti, na hostiny. Sám platil šampanské, len aby bol i tak zhovorčivý pán župan ešte zhovorčivejší. Keď si viac upil, a či sa len tak robil, že prelial, začal hovoriť neželané pravdy. A to chcel Hrbík. Hneď dvíhal uši, ňuchal a striehol ako vyžla. Opúšťal pána župana na päť, desať minút, a už nie ako milý malý psík, ale človek, ktorý koná svoje úradné povinnosti. Čo myslíte, kam odchádzal?

— Nemám poňatie. Kam?

— Do záchodu.

— Chcel som povedať.

— A hádajte, čo tam robil?

— No, čo?

Sekretár sa zasmial, ako čo by to bola zrejmá vec.