Demokrati

— A keby sa k zlatke pripojila hoci nula, i tak je to desať zlatých, — vravel zať.

Na toto sa Žofka zasmiala:

— Otázka, kam sa nula postaví, či pred a či za jednotku. Pani Landíková sa nahnevala.

— Robíte iba posmech, a vec je veľmi vážna. Vidím, že mi neviete poradiť.

Išla k najstaršiemu synovi Ďurkovi, obchodníkovi s miešaným tovarom.

— Sú rozličné mienky, — rozhovoril sa Ďurko. — Niektoré paničky sú tej mienky, že keď sa rozličné druhy kávy zmiešajú, je káva lepšia. Niektoré vravia, že kávy netreba miešať. Lepší druh — lepšia káva. Ja by som nikdy nemiešal Cejlón s Kubou, trojhviezdičkovú kávu s jednohviezdičkovou. Tri hviezdy a jedna hviezda sú len na nebi štyri, ale pri káve tri hviezdy a jedna hviezda sú len dve. Janík je káva s troma hviezdičkami, kuchárka káva s jednou hviezdičkou. Kuchárka len uberie z troch a Janík zostane kávou s dvoma hviezdičkami. Neodporúčam, aby sa druhy miešali.

To bolo zreteľné — pani Landíková zasa len kývala hlavou.

— Dobre, dobre, ale povedz, čo robiť, aby sa tie kávy nezmiešali.

— To závisí od solídnosti obchodníka.

— Neviete poradiť.

Stará pani hodila rukou.

Nevesta Milka sa zamiešala:

— Ak je to láska, treba ju vybiť láskou. Klin klinom. Janíka by bolo treba zoznámiť s krajším, milším a vznešenejším dievčaťom, ako je tá jeho kuchárka. Neverím, že keď človeku ponúkajú kus zlata a kus kameňa, aby si vybral kameň, ak je len človek pri rozume. No a Janík ho predsa ešte nestratil.

— Láska odoberá rozum ako víno, — povedala stará pani, — a je slepá. Či sa nevraví: „blázniví zaľúbení“ a „slepá láska“? Taký zaľúbenec nevidí. Nerozozná zlato od kameňa.

— To je romantika, — tvrdila nevesta Milka, — dnešní mladí ľudia sú už nie romantickí.

— Každý zaľúbenec je romantik, — zamiešal sa Ďurko. — Či sa už nehádžu zo skál, neotravujú, nedajú trhať vlakom, netopia, nevešajú, nestrieľajú z nešťastnej lásky pre taký nejaký utešený kvietok alebo falošné steblo? A koľko iných krajších kvetov a pevnejších stebiel je na poli! Nie. Oni sa zamordujú práve pre tú jedinú ružu, pre ten jediný konárik… To je romantika!… Ja mám tristo fliaš badačonského v obchode. Jednaké fľašky, jednaké vinety, jednaká chuť, jednaký oheň, a tu ti príde zaľúbený romantik a povie: „Dajte mi túto fľašku, lebo ak mi akurát túto fľašku nedáte, zastrelím sa.“ A vy poviete: „Čo by ste sa strieľali, veď je tu ešte dvesto deväťdesiatdeväť fliaš, z tých vám dám.“ On na to: „Nie, ja túto chcem.“ „Nie, tú vám nedám.“ A zastrelí sa. To je hlúposť, poviete vy. Nie, to je romantizmus, vravím ja, z ktorého ešte i dnes žijú i takzvaní najmodernejší spisovatelia.

— Naliať Janíkovi lepšieho vína, — nástojila nevesta Milka.

— Kto môže piť šampanské, nebude piť pálenku. To je to, čo vravím: oboznámiť ho s niečím lepším a zabudne na horšie.

To sa starej panej pozdávalo. Počúvala a rozmýšľala. Prišla jej na um sestra Kornélia, vdova po bohatom fabrikantovi na škrob. Najbohatšia osoba v celej rodine. Užívala po mužovi asi tisícdvestojutrový majetok, ktorý obťažovala len jedna ťarcha, dcéra Mária, vydatá a ovdovená, ale so zdravou dorastajúcou dcérou Izoldou, skrátene Oldou, ktorá časom zdedí celý breznický majetok a Landíkovcom sa dostane podľa rečí Števkových iba z koláča diera.

— To je ťarcha, čo sa nedá vyplatiť a zotrieť, — vravieval Števko.

— Dostalo by sa nám po štyristo jutrách. Sme my len nešťastná rodina! Po nikom nemôžeme dediť… A to je tam zem, jutro aspoň po štyritisíc korunách… Janík by sotva gazdoval a Ďurkova náruživosť je obchod… Sestru by som vyplatil polovičnou hodnotou…

Vychádzalo mu v notese štyristokrát štyritisíc, tisíc dvestokrát štyritisíc, štyristokrát dvetisíc… Celkom slušný zárobok… Škoda, že je tam tá ťarcha.

„Či by nebolo možné,“ rozmýšľala stará pani, „dostať Janíka tak na jedno leto do kruhu Kornélie. Ukázať mu panstvo a lesk. Možno, že by prebleskla i nejaká slečna, ktorá by ho upútala a vybila lásku láskou, ako nevesta Milka radí… Kornélia sa nám síce odcudzila, ale azda nevymizla z nej sesterská láska. Treba sa pokúsiť…“

12. Letovanie

Tak sa dostal dr. Landík k tete Kornélii Miklovej na jej pekný breznický majetok, kde bývala cez letné a jesenné roboty. Tu mal stráviť svoje trojtýždňové vakácie, či ako sa hovorí úradne „dovolenku na zotavenie“. Tu mal zabudnúť na Hanu. Tu sa mala vybiť jeho láska novou láskou, ako klin klinom, tu sa mal napiť šampanského, aby zabudol na pálenku.