Demokrati

Pamätá sa i na pohreb. Chodil vtedy do štvrtej gymnaziálky. Najväčšmi mu bolo ľúto, keď videl mladého advokáta Migleca na pohrebe. Rozplakal sa tak usedavo, že musel odísť, aby nerušil svojím vzlykotom pohrebné obrady. Ušiel na záhumnie a tam sa vyplakal. Plakal nad nevďačnosťou ľudí.

No jednako nevzali všetko. Matka bola dcérou bohatého obchodníka a dostala veno. Za tieto peniaze otec kúpil pozemok a vystavil dom. Na šťastie bol zapísaný na matku. Tak zostal dom, veľká zeleninová záhrada pri ňom a kus poľa za domom. Z domu si ponechala matka jednu izbičku a zeleninovú záhradu. Ostatok domu a pole dávala do prenájmu a z toho i sama žila, i synov dala študovať. V malej izbičke pristavili ku kachliam sporák, a tu sa i varievalo, i pralo, i bývalo a spalo. Kedysi hlučný, otvorený dom zostal bez návštevníkov. Neprišla ani rodina, hoci matka mala päť sestár, dobre vydatých a majetných. Ani jedna nepomohla okrem sestry Kornélie, ktorá kedy-tedy na Vianoce posielala deťom čo-to. Neprichádzali ani cudzí. V lete prišla každé ráno iba „hluchá Mara“ po zeleninu s veľkým košom a predávala po domoch šalát, reďkovku, cibuľku, mrkvu, kaleráb, uhorky, tekvice, donášajúc materi niekoľko ošúchaných šestákov. Ináče sa do izbičky iba ak žobrák zatúlal. Na bielu stenu domu študentík Landík napísal:

Donec eris felix, multos numerabis amicos,
tempora si fuerint nubila, solus eris.

To už vedel z Ovídia.

Vtedy ešte neboli všelijaké chlapčenské a dievčenské internáty pre stredoškolákov a vysokoškolákov, ani Ymcy, ani Yfcy, Svorády, Charitasy, nocľahárne a slobodárne, neboli naše ministerstvá, ani Slovenská krajina, ktoré dvoma rukami udeľovali podpory chudobným slovenským študentom z najrozmanitejších škôl vyšších i nižších, gymnaziálnych, reálnych, klasických, miešaných, hospodárskych, lesníckych, priemyselných, učňovských atď., takže u študenta bola iba otázka: „Od koho si pýtať podporu? Od ministerstva, a keď od ministerstva, od ktorého, a keď od ministerstva nie, či od krajiny, či od okresu, či od obce, či od Červeného kríža, či od Charitasu, či od ktorého čerta?“ Vtedy boli alumneáfy a konvikty, kde sa chlapci ledva dojedali, a kradli na poliach zemiaky, aby si ich doma v peci piekli. Vtedy len Národnie noviny písali tučnými písmenami hneď pod chýrnikom: „Pamätajte na slovenskú študujúcu mládež pri každej príležitosti!“ Zbierali sa grajciariky a najväčšia „národná“ podpora bola tridsať zlatých. Ale ani takej podpory sa Landíkovi nedostalo. Nie azda preto, že boli ešte chudobnejší, ale že chlapča prosilo:

— Nepýtaj od nich, mama.

Mama sa chytila za hlavu:

— Kde si sa len vzalo, také pyšné chlapča? Nám je každý grajciar dobrý.

— Nepýtaj. Nechcem.

— Bolo by ti treba nejaký kabát, — vravela mu raz matka, — no, čo? Dáme poprešívať staré otcovské salónkabáty, a bude.

— Ja salónkabát nechcem. Salónkabáty chlapci nenosia.

— Pre nás je dobrá každá handra. A tu máš hneď i krásne nohavice, čo poslal švagor. Celkom dobré.

Chlapča odmietlo:

— Nebudem.

— Ale prečo?

— Majú pásiky na bokoch. To sú hasičské, a ja som nie hasič.

Matka predsa len dala poprešívať salónkabáty a pribalíla ich k ostatným veciam, keď odchádzali chlapci do škôl. Nik sa ich nedotkol. Viseli v skrini.

Šiel raz s priateľmi okolo viníc. Dozreté hrozno vábilo. Chlapci boli síce po obede, ale hladní, ako obyčajne. Hrozna sa im akiste málokedy ušlo.

— Dobre by bolo, — vraví jeden z priateľov, — ľahnúť si medzi riadky a jesť do večera.

— No, choď a najedz sa, — odpovedá Landík.

— A strážnik?

— Bojíš sa?

Landík sa poobzeral a fuk! do vinice medzi hrozno. Najedol sa dosýta a chcel i kamarátom doniesť. Už niesol niekoľko najväčších a najhustejších strapcov, keď tu, ako čo by zo zeme vyrástol, strážnik s puškou:

— Stoj! Strelím.

Landík by bol radšej utekal. Ale ak mu naozaj strelí do zadku, čo i soľou? Radšej zastal. Strážnik mal iste tiež nejakého syna-študenta bez dostatočného počtu kabátov alebo bez dobrého kabáta, Landíka len vyzliecť a vyzliecť.

— Tu máte korunu za hrozno, — núkal Landík.

— Dolu kabát! — nástojil strážnik.

— Pridám ku korune túto šatôčku.

— Len sa vyzleč.

— Dám vám tento nožík, kravatu, pančuchy…

Strážnik ho chytil za plecia a začali sa pasovať. Landík bol slabší a vyšiel z vinice bez kabáta. Bolo to začiatkom roku a kabát bol ešte celkom nový. Kamaráti, pravda, zdupkali, a keby boli prišli na pomoc, bol by zostal i kabát i hrozno. Ledva ich našiel v kroví učupených.

— Ste vy víťazi! Ešte by sme mohli kabát dostať. Poďte.

Kamaráti nešli.

— Čvarga… Dones mi, — vraví bratovi Števkovi, — kabát. Takto do mesta nepôjdem.

A brat mu doniesol salónkabát. Aby ťa čert vzal! Neobliekol si ho. Do večera chodil vo veste a len keď sa dobre stmilo, šiel domov.

Brat, chudák, čo mal robiť? Druhého kabáta nebolo, a on tiež nechcel chodiť v salónkabáte po meste a do školy. Chlapci by sa boli smiali. Plakal, prosil, bil sa, ale darmo. Písal matke, aby poslala nejaký lanský kabát, raz, dva razy, tri razy, ale matka zakaždým húdla svoje: