Demokrati

— I to bolo kvôli rovnosti… Odprevádzať ju budem, reku, od tvojej jatky až do domu direktora banky, kde slúži. Pochyboval, že to urobím. Urobil som. Začal žiarliť. Vravím mu: „Odprevádzať ju budem za týždeň, ale ak ťa uvidím raz s ňou za vidna na prechádzke, hneď odstúpim, lebo mi to bude dôkazom, že si pokoril svoju sprostú pýchu…“ A on, namiesto toho, aby sa s ňou poprechádzal, v žiarlivosti píše anonymné listy mojej matke, dievčaťu a ohovára… Keby som bol vedel, že ma oznámi i úradom, bol by som mu vypálil i zaucho, a nie len pohrozil sa paličkou, pred ktorou, v strachu cúvajúc, zavadil o ťažký fotel a prevalil sa. Podliak!…

— Nechajte si svoje výrazy, — zastavil ho náčelník, — mäsiar bol úzkostlivejší na svoj stav ako vy.

— Sprostejší, pán šéf.

— Neviem… Je to predsa len slúžka.

— Poriadne dievča.

— Slúžka.

— Pardon, pán šéf. Pracovníčka, domáca pomocníčka. Slúžok ani niet, podľa zákona niet.

— Slúžka, hlúpa slúžka, — opätoval zanovite náčelník a neprestával hlavou vrtieť od údivu.

— Múdre, vtipné dievča, keď i slúžka. My všetci sme sluhovia.

Slúžime bohu, štátu, národu, vlasti, obecenstvu, myšlienke, rodine, kde-komu. Je vždy čosi vyššie, čo nám rozkazuje a čo my poslúchame. Slúžiť druhému! To je najkrajšia ľudská cnosť. Slúžiť len sebe je protivné sebectvo, neresť, choroba, pán šéf, ktorú treba prísne liečiť. Sebectvo treba vytopiť z ľudí, ako sysle z dier, vypáliť ako ranu, čo kazí krv a rozloží celý organizmus na drobné hnilé kúsočky. Ak budeme pestovať egoizmus, zostanú z nás len žravé pavúky, červíky v syre, parazity, streptokoky, bacily, umŕtvujúce živiace šťavy. Bude to štát intrigánov, zlodejov, defraudantov, úžerníkov, zabijačov, chamtivých naničhodníkov, ktorí nepoznajú nič iné, len seba…

Brigantík sa oprel o operadlo fotela, vystrel nohy pod stolík a s polootvorenými ústami vytreštil oči na Landíka, čo sa mu robí.

— A zákon chce zotrieť pojem sluhu, ako čo by to bolo zahanbujúce byť sluhom, — lialo sa Landíkovi z úst. — Chce urobiť z každého pána. V živote sú najväčší páni najväčší sluhovia. Minister-premiér väčšmi a viacej slúži ako vy, pán šéf, vy ste teda väčší pán ako minister

— Zmätok pojmov, — prerušil ho náčelník. — Panstvo sa určuje podľa moci. Čím väčšia moc, tým väčší pán. Čím viacej pánov máte nad sebou, tým ste menším pánom…

— Sluhom.

— Pánom.

— Teda pánom… Ženiete vodu na môj mlyn, pán šéf, Hana je teda podľa vás paňou, menšou paňou, ale paňou…

— Slúžkou, — nástojil náčelník.

— Teda slúžkou… Kruh jej moci je malinký, ona je len také ohnivko v retiazke, ale zato kto má dlhšiu retiazku s viacej ohnivkami, nemá sa prečo zvysoka dívať na ľudí s kratšou retiazkou s menej ohnivkami… A keď je už o panstve reč, tým je panskejší človek čím je nepanskejší. Čím viac sa zohýna k tým, ktorí sú závislí od čím viac ľudí. Čím väčšia závislosť od ľudí, tým viac nepriateľov, tým väčší pocit slabosti, a takým treba čím viac pomáhať, to je to — panstvo. Najväčšia slabosť — najväčšia služba — najväčšie panstvo.

V Landíkovi už vrelo, že ho náčelník neusadí. Musí pred ním stáť ako pred trestným sudcom. A sám sudca je rozvalený vo foteli, krúti okuliarmi medzi prstami, vystiera, krčí nohy, prehadzuje ich, prevaľuje sa raz na pravý, raz na ľavý lakeť, ako mu je pohodlnejšie, dvíha vrchnú peru k nosovým dierkam, vraští nosom, a on musí stáť a spúšťať sa tu na jednu, tu na druhú nohu, aby si uľavil… „Ty si veru nie pán,“ myslel si, „ty kopeš nadol a klaniaš sa niže pupka pred ministerskou čiapkou… Odporný lokaj si, obmedzený svojou povýšenosťou voči menším a otrockou poníženosťou pred väčším, ako si sám… Čím ťa len uraziť?“

Landík sekal, akoby obtínal konáre od pňa, strom od okrasy, nech vidieť holý peň, aký je pustý. Hovoril, že i také zviera zasluhuje ľudskú lásku, a to preto, že jeho dobrobyt závisi len a len od ľudí. Náčelníkovi sa Landíkove reči zunovali. Zastavil ho.

— Sentimentálna kňazská filozofia. Prieči sa prírode. V prírode nieto lásky. Tam je iba brucho, papuľa a žranie, je silnejší a slabší, vrchy, polia, bohatosť, bieda, nijaká rovnosť. Dosť! Zameníme filozofiu skutočným životom a vrátime sa k zákonu.

— Zákon je kaša, — nedal sa Landík, — do ktorej dvaja pľujú: zákon a život. Podľa zákona je osobná sloboda zaručená, a podľa zákona ju možno vziať. Podľa zákona vám môžu majetok vziať, a vy musíte vracať i to, čo ste si statočne zarobili, i vtedy, keď ste to dávno strovili. Podľa zákona je sloboda slova, a podľa zákona musíte držať jazyk za zubami. Podľa zákona je chránená listová tajnosť, a podľa zákona vám budú listy otvárať. Podľa zákona je rovnosť, a podľa zákona jej niet, rozdiely by nemali byť, sluhov niet, ale sú stavy a triedy, sú nadriadení a podriadení. Vy, pán okresný náčelník, vyčítate mi, že choďím za slúžkami, a pre rozdiel, čo je medzi nami, nechávate ma tu stáť už dve hodiny, kým vy pansky sedíte…

— Stop! — vyskočil náčelník, — aký je to tón!

— Demokratický.

— To si vyprosím! Neviete o „úctivosti“ voči predstaveným? Paragraf dvadsiaty šiesty.

— Tam je i o „úctivosti“ voči podriadeným.