Demokrati

Hana nepočúvala. Vycítila, že sa doktor pred tým pánom zahanbil len preto, že ho videl s ňou. Mlčala a podávanú knižku vzala. Úctivo, bez veselosti kývla hlavou na znak vďaky. Chcela hneď odísť, ale ju zadržal.

— Neodchádzajte ešte, ak nemusíte. Tak sme sa ponáhľali… To bol šéf z úradu, pán okresný náčelník. Prísny človek, — vysvetľoval.

Pritom myslel, že ju treba presvedčiť o tom, že sa pred šéfom nezahanbil pre ňu, ale čosi iné sa stalo. Chcel klamať, len aby sa nenazdala, že ju nepokladá za seberovnú.

— Ak máte kedy, poďte ešte na chvíľu, — vábil ju, ukazujúc hore ulicou.

Hlas mu znel falošne — nepresvedčil.

— Musím ísť, — odoprela a pozdraviac sa bez podania ruky, vošla do brány.

Na nasledujúci deň Hana nešla po mäso, ale druhá slúžka, Mila. Doktor stál na rohu. Čakal. Umienil si, že dnes ho už nikto nepomýli a neuvedie do rozpakov, a keby i sama matka prišla. I tej by ju predstavil. V duchu si kreslil scénu, ako by to bolo… Toto je moja matka a toto slečna Anna… slečna Anna… Nevedel jej priezvisko. Rozmýšľal, či ho niekde nepočul? Nie, nepočul ho, ani od nej, ani od Tolkoša. To sa vie, že nepočul, lebo sa nikdy nikoho naň nepýtal, nikto mu ho nemohol povedať.

Včera to pocítil, dnes sa utvrdil v tom, že je nie bojovníkom za rovnosť. Včera sa pred rovnosťou hanbil, a dnes nevie, ako sa tá rovnosť volá. Hrá komédiu. Šudí. Robí si násilie a uráža. Uráža svoju dôstojnosť, Hanu, Tolkoša, spoločnosť, ktorá ho vidí, triedu, do ktorej sám patrí, triedu malomešťanov, triedu služobných. Chce lámať kruhy, a pri prvom seknutí udrie seba svojou sprostou lžou.

„Som nielen luhár a predpojatec,“ nadával si v myšlienkach, „som i chabec, ktorý musí prehrať, lebo sa do bitky ani nepustí. Chabec-bojovník! Chabec-reformátor! Chabec-apoštol!… Práve taký som ako Tolkoš. Ani o omrvinku nie lepší. Horší! Tolkoš si môže Hanu vziať za ženu, ale ja… Ja nie… To by kričalo. Tolkoš je hlupák, ale poctivejší, lebo je hlúpejší. Ja som tiež hlupák, ale nepoctivejší, lebo by som mal byť múdrejší. Tolkoš nezavádza. Ja zavádzam. Tolkoš nie je podliak. Ja som…“

Šiel pred jatku. Pri kostole stretol Milku. Šla s košíkom domov. Pozdravila ho. Zastavil ju.

— A čo slečna Anna? — spýtal sa jej.

— Doma zostala?

— Doma, — usmiala sa Milka a pobehla.

— Počkaj! Pôjdem s tebou! — zavolal za ňou.

Milka sa neobzrela, len záporne potriasla hlavou.

— Že pozdravujem! — zakričal.

„Ani tá mi neverí,“ myslel si pritom, idúc smerom k jatke skormútený. Cestou sa vzoprel svojej malodušnosti. „Ja vám predsa len všetkým dokážem, že som úprimný, že chcem byť a budem úprimný.“

Pozrel na vežové hodiny. Bolo pol deviatej. Obrátil sa, že pôjde do úradu. Cesta ho viedla popri obchodníkovi s obuvou Zeleňovi. Zastavil sa na chvíľku pred výkladom. Zeleň vyšiel z obchodu. Pozdravil ho.

— To je moja najmodernejšia výroba, — začal sa prihovárať. — Upozorňujem vás na ženské črievičky. Aha, tieto. To by bolo tak pre vás.

Ukázal na pekné remenné ženské črievičky.

— Načo sú mne ženské črievičky?

— Niekomu do daru.

— Komu?

Obchodník sa zachechtal:

— Veď vy dobre viete. Ale i pre vás mám.

— Ďakujem.

Landík sa zachmúril. Vedel, že Zeleň naráža na jeho známosť s Hanou, a urazil sa. Spurne odišiel. Spravil niekoľko krokov a začal sa presviedčať, že ako hlásateľ rovnosti by sa vlastne nemal urážať, i keď sa iní pozastavujú nad jeho konaním. Hľa, už chcel odtajiť pred Zeleňom, že nemá nič spoločné s Hanou. Mal tie topánky kúpiť a povedať mu rovno: „Áno, kupujem ich pre slečnu Hanu, pre to milé a dobré dievča, kupujem ich preto, aby som sa jej zavďačil, lebo stojí sto ráz viac ako vaša ufňukaná, dengľavá Mery, to jest po slovensky Mara… No, dobre… Ale prečo nadávam slečne Mery?… Chcem uraziť Zeleňa… Prečo chcem uraziť Zeleňa? Lebo ma potváral s Hanou, lebo je Hana čosi nižšie ako jeho vznešená Mery… Čerti!“

Predsavzal si, že črievičky kúpi, keď pôjde naspäť, nech má i kuchárka Hana také ako slečna Mery. Prišlo mu na um i to, že takým malým darčekom by mohol posilniť i Haninu dôveru, lebo sa mu videlo, že sa tá dôvera dnes akosi veľmi zakolísala. Uvažoval, že dôvera Hanina voči nemu a nedôvera všelijakých tých Mery, Zizi, Flóry, Nini, ich veľactených matičiek, lepšie povedané „mám“, a otcov, totižto „papov“, úzko súvisí. Čím väčšmi mu bude dôverovať Hana, tým menej mu budú dôverovať mestské slečinky. Známosť s kuchárkou ich ochladí. „Čo chodí medzi nás? Nech chodí medzi slúžky,“ povedia.

Porátal v duchu panské domy, kam ho niekedy volávali, a myslel na to, čo by stratil, keby pokračoval v známosti s Hanou. Či stratu Hana vyváži? A tu sa zasa prichytil pri tom, že on, „bojovník rovnosti“, premieňa rovnosť na spoločenské styky a kladie ich, ako Tolkoš mäso, na vážky.

„Humbug, humbug, humbug,“ skandoval, ako kráčal, a myslel pritom i na rovnosť i na svoje bojovníctvo.