Demokrati

Tolkoš bol zámožný, a takáto chudoba so zlým vzduchom zdala sa Landíkovi akoby schválna. „To zo skúposti,“ myslel si. Na stene nijaký obrázok. Po knihe, novinách ani stopy. Len za priečnou hradou trčali ožltnuté staré papiere. Na stole ležal veľký, tabakom nabitý mechúr, pri ňom naklonená fľaštička atramentu, podložená zápalkovou škatuľkou.

Mäsiar mal na hlave čiernu hodvábnu čiapku so strieškou a fajčil z fajky na dlhom pipasári. Bol v papučiach, bez kabáta a zástery. Písal čosi na belasom papieri.

Keď vstúpil Landík, hodil papier do zásuvky stolíka.

— Čo to praceš? — spýtal sa ho po pozdrave.

— List som písal sestre, — nevrlo odpovedal Tolkoš.

Na čele a na lícach ukázali sa mu červené škvrny. Zložil čiapku a ponúkol Landíka, aby si sadol. Landík si sadol s klobúkom a paličkou v ruke.

— A ty si sa ešte neosmelil? — Začal hneď o Hane.

— Ani sa neosmelím, — zahundral Tolkoš.

— Prečo?

— Všetci „kundšafti“ by ma opustili.

Landíkovi sa plecia zatriasli od smiechu.

— Že držím na svoj „honor“, nemusíš sa smiať.

— Ešte vždy tá stará nôta… Počuj, ten tvoj „honor“ mi začína byť podozrivý. Nie je to zo skúposti alebo lakomstva? Ty si ten mäsiar, ktorý sa preto neženil, lebo ako mládenec mohol vábiť všetky dievky, a tým ich držal pri svojej jatke. Tak hútal, že keby si z nich vybral jednu za ženu, ostatné by prestali u neho kupovať. To sú tí tvoji „kundšafti“. Ty si ten mäsiar… Veď je to zelenina, čo rozprávaš. Čo koho do toho, s kým sa prechádzaš? Hlavné je dobré mäso, a „kundšafti“ ťa neopustia. Ešte povedz, že by ťa náš úrad potrestal pre nečistotu, ak budeš chodiť s Hanou. Ja som ti príklad ukázal. Môžeš ma nasledovať. Hana je celkom pekné, obratné, múdre a milé dievča. I číta. Nesiem jej knižku.

Tolkoš sa zachmúril. Medzi jeho obočiami sa ukázal hlboký, neprívetivý, prísny zárez. S hurtom vstal od stolíka, odložil fajku do kúta a zas si mlčky sadol k Landíkovi. Hľadel dolu hodnú chvíľu, akoby rozmýšľal o niečom. Potom, nepozrúc na Landíka, zachrčal:

— Nezmýšľaš počestne s tým dievčaťom.

— No počuješ? A prečo?

— Za ženu si ju nevezmeš.

— Nie.

— Nuž teda.

— Čo teda? Zabudol si na náš dohovor? Tvoju hrdosť chcem zbiť, aby si sa osmelil. Aby „hrdý pán mäsiar“ mohol s kuchárkou chodiť, bolo mi treba ukázať, že ja, „doktor práv“, sa za Hanu hanbiť nebudem. Podľa dohovoru: ešte tri razy, alebo ráč hneď nastúpiť a ja odstúpim.

— Ešte tri razy, — zasmial sa Tolkoš núteným smiechom. — Keď jej hlavu pomútiš, aby som ja šiel chytať myšlienky za teba. Po doktorovi ja — mäsiar.

— Ty so svojimi tisíckami a poctivým remeslom ako „honoracior“ ma ľahko vyhodíš zo sedla, malého štátneho úradníčka. A do sedla som ešte ani nesadol… Vravím ti, nastúp hneď. Ak ťa uvidím s ňou na ulici zajtra, stratím sa a s Hanou neprehovorím ani slovíčko.

— A ak ma neuvidíš?

— Pokračujem.

— Dievča si namyslí, ako potom budem môcť ísť ja?

— Dievčatá sú zábudlivé, keď majú náhradu. Veď ja jej to vysvetlím.

— Nevysvetlíš. Ty si učený. Si úradník. Si pán. Dievčatá dávajú svoje životy, len aby sa mohli popanštiť. Ale ja dobre šípim. Ty sa sám chytáš. Dievča sa ti páči. Prestaň s ňou kvôli sebe.

Landíkovi pri týchto slovách prišiel na um dnešný Hanin smiech a ako sa mu páčila po ňom. Klamal by, keby povedal, že sa mu nepáči.

— Keby si nehorel, bolo by ti jedno: nechať vec tak dnes alebo zajtra, — dôvodil mäsiar.

— Ty žiarliš! — vykríkol Landík a vstal. — Keby si nežiarlil, bolo by ti jedno, či zakončím dnes alebo zajtra. Ja sa držím dohovoru. Vyhoď svoju sieť hneď, a ja prestanem byť rybárom.

— Sieť nevyhodím, — nadurdil sa Tolkoš. — Rybárom nebudem. To nechám pre teba. Ty lovíš do siete. Ale vieš čo? Postarám sa, aby tá tvoja sieť dostala dieru. Ryba ti vykĺzne.

Vravel rozčúlene, prísne, sekano. Prízvukoval každé slovo. Vstal. Prešiel k obloku a zasa vzal fajku, pritlačil prstom nedohorený tabak, vyňal zápalky, potriasol škatuľkou a chvejúcim sa hlasom doložil:

— Nemôžem trpieť, aby zavádzali naše dievčatá kadejakí doktori. Pomútia hlavu. Využijú. Pokazia dobré meno, a nechajú tak. Potom povedia, že „demonštrovali za rovnosť“.

Pohrozil dlhým pipasárom. Landík vzplanul:

— Aké „naše“ dievčatá? Je Hana azda tvoja? Dievča je ničie, lepšie povedané: toho, koho samo chce. A teraz už uvidíme, čie bude, či „kadejakého doktorovo“, či kadejakého hlupákovo, mäsiarovo.

Pobúchal po dlážke paličkou a dodal:

— Ryba mi neujde. Aby si vedel, neujde. Ty môžeš vola obúšiť, na to máš dosť sily, ale moje siete trhať si prislabý.

Odišiel nahnevaný.

„Je to len ťulpas… Kadejaký doktor!“ urážal sa v duchu a slina mu niesla nenávisť na jazyk. Musel si odpľuť od srdca.

5. Nepríjemnosti