Demokrati

Bolo ešte dosť času do úradu. Hodil sa na diván. To bolo jeho miesto na rozmýšľanie. S cigaretou v ústach, fúkajúc dym do povaly, uvažoval, že vlastne už ukázal Tolkošovi príklad. Treba ho len nahovoriť, aby to isté urobil, čo on, a nebude sa viac musieť nútiť do takých nepríjemných prechádzok… A ak sa bude i naďalej zdráhať?… Prechádzky treba ideovo odôvodniť… Začali sa mu v hlave rojiť axiómy… Čím je kto inteligentnejší, tým je schopnejší zohnúť sa k najprostejším tvorom a nájde v nich pôvab a záujem, neprístupný tupým a sprostým… Prostota a skromnosť je už sama v sebe múdrosťou života… Čím je kto učenejší, tým je prostejší; čím je prostejší, tým je múdrejší, bohatší a veselší…

Cigareta mu dohárala. Hľadal očami popolník. Bol na stolíku a vstávať sa mu nechcelo. Zmliaždil oheň prstami a hodil cigaretu k peci, oblizujúc si popálené prsty.

„A ak sa popálim,“ snoval svoje myšlienky, „nech. Hana je pekné dievča. Trošku spurná, ešte divá. Bolo by zaujímavé skrotiť ju a presvedčiť, že moje úmysly sú čisté… Ale to potom nesmiem brať ako úlohu, ktorú chcem čím skôr spraviť, aby som si vydýchol a bol zasa slobodný…“

Skočil z divána.

Rozhodol sa, že sa nebude spravovať podľa hlúpych. Nech sa hlúpi spravujú podľa rozumných. Vyhubí pýchu tried. Aspoň v sebe ju zničí. Ak sa bude treba premáhať, premôže sa…

Čo si zaumienil, i vykonal. Hanu skutočne odprevádzal každé ráno. Spočiatku bola chladná a plachá ako prvý raz. Mračila sa, odvracala hlavu a bežala, akoby ju naháňali. Landíka nepočúvala. Na jeho otázky neodpovedala. Probovala, že ukáže hnev. Sťahovala obočie, gánila, hádzala plecami, premerala si ho od hlavy po päty, odvrávala urazená alebo zanovite mlčala. Bez slov dávala najavo, že sa jej „pán doktor“ ani trošku nepáči, ba že je jej nepríjemný, až odporný. Landík vytrval. Nechcel zbadať Hanino odmietanie. Šiel popri nej a hovoril, hovoril, čo mu prišlo na um. Slovami chcel zahlušiť, čo sa v ňom vzpieralo proti jeho konaniu. Na štvrtý deň stala sa Hana smelšou. Obrátila celú tvár k nemu a spýtala sa ho:

— Čo vy so mnou chcete, pán doktor?

— Prostá vec: páčite sa mi.

— Prečo práve ja?

— Nechcem vás do očí chváliť.

— A čo chcete odo mňa?

— Vašu dôveru.

— Načo vám je moja dôvera?

Landík rozmýšľal, čo jej má povedať. Filozofovať o rovnosti? Či jej oznámiť, že ukazuje príklad Tolkošovi? Nie. To by bolo zdĺhavé a nie jadrné. Mal by povedať niečo pekné.

— Chcem si vás získať za priateľku, — povedal a hneď sa chytil za nos.

Mať priateľku znamenalo v tie časy práve čosi samopašné, nepekné, až nemravné.

— Viete, — opravil sa, — som taký opustený vrabec a hľadám bezpečnú vetvu, na ktorej by som sa mohol pokolembať.

To bolo ešte nepeknejšie. Keby Hana bola bývala prefíkaná, bola by si to vyprosila. „Tak,“ bola by si myslela, „vy sa chcete na mne kolembať? Ja mám byť len takou akousi halúzkou pre kadejakého vrabca?…“ Lenže Hana bola čisté dievča. Jej sa to páčilo. Myslela si, že jej Landík vyznáva lásku. Zružovela. Landík hľadel na ňu s úľubou. Chvíľku čakal na odpoveď.

— Počujte, ja vám to vysvetlím, — pokračoval, keď odpoveď neprichádzala, pričom si očistom hlasno odkašľal a vytiahnuc šatôčku z vrecka, priložil si ju k ústam, aby uvážil, čo jej to má vlastne povedať — A nemohli by ste, slečna Anna, vyjsť z domu na prechádzku? Sadli by sme si na lavičku, hoci v mestskej záhrade. Tam by som vám všetko vysvetlil.

Sám sa zľakol svojho návrhu. Ak ho prijme, bude sedieť večer s ňou na obdiv sveta. Tŕpol, čo povie. Hana pomaly a záporne pokrútila hlavou.

— To nie, čo by povedali?

— Kto?

— Ľudia.

„Čo by povedali, čo by povedali? To je celá morálka dievčat. Ony sú ochotné na všetko, ale čo by povedali iní. Ak nás nik nevidí, dobre, ale ak nás niekto vidí, nie, nie, nie!“ myslel si Landík a nahlas povedal:

— Vidíte, to je tá nedôvera. Vy si teraz myslíte: „Čo budem vysedávať s cudzím, poloznámym človekom? On chce len zábavu, samopaš.“ Celkom iste sa mýlite.

Čušala.

— A kedy máte vychádzky z domu? — dobíjal Landík.

— Každú druhú nedeľu.

— Veru málo. Kam chodievate?

— Sedím i vtedy doma. Čítavam.

— Vy čítavate? — čudoval sa. — Čo?

— Knižky.

— Aké?

— Rozprávky. Prostonárodné povesti o Matejovi, Zlatovláske, Loktibrade, Či je pravda na svete, o Jankovi Hraškovi. Pán kaplán mi ešte doma daroval túto peknú knižku. Tú čítam.

„Zázrak,“ myslel si, „slúžka číta knižku, sedí doma, nikam nevyjde, i keby mohla. To som ešte nepočul.“

Hana odrazu narástla v jeho očiach.

— A páčia sa vám?

— Páčia. Ale som už všetky poprečitovala.

— Zajtra vám donesiem, — ponúkol s radosťou.

Potešilo ho nielen to, že dievča číta, ale že sa našlo spojivo medzi ním a ňou. Kniha bola kedysi znamenitým mostíkom medzi dvoma hlavami a srdcami. Po tom mostíku veľmi ľahko prechádzali nielen myšlienkové svetlá, ale i srdcové plamienky.

Skoro každý ženský román sa knižkou začínal a knižkou končil… Pozriže, pozri? Ten mostík dosiaľ nespráchnivel.

— Mám mnoho knižiek. Donesiem vám. Áno?

— Prosím.

Pri bráne mu už sama podala ruku. Landík ju s radosťou chytil a priateľsky prichlopil i druhou.

— Najlepšiu vyberiem.