Demokrati

Sklonila hlavu. Podívala sa na konce svojich črievic. „Prečo mi to hovorí?“ myslela si. Nebolo to nič také, že sa jej Landík dnes ráno poklonil a oslovil ju, aby odpustila: má jej niečo vážne povedať, že ju počká, keď pôjde domov. Ani zvedavosť ju netrápila. Vedela, že je to len tak, z huncútstva. Ju páni neraz oslovili a chválili do očí aká je obratná, aká pekná, ale to bývalo také, ako keď človek zastane pred pekným obrazom, aby sa mu lepšie prizrel, a vydá zo seba zvuk pochvaly: zbadá, že je obraz drahý, vie, že ho nemôže kúpiť, a ide ďalej.

Páni to už vybadajú, čo možno dosiahnuť a čo nie medzi dievčatami. Hana sa im videla tiež veľmi drahá. Obmedzúvali sa teda na pohľad, na pochvalu, a šli svojou cestou. Tak to bude i s pánom komisárom a s jeho vážnou rečou.

— Dajte mi už mäso, — súrila. — Musím sa ponáhľať.

— Veď on počká, — smial sa trpko mäsiar.

Hneval sa na ňu, že sa tak ponáhľa a neváži si rozhovor s ním. To je predsa vyznamenanie, keď sa on s dievčaťom púšťa do dlhších rečí. Času je dosť.

Červený Jakub sa obrátil a pošiel k jatke. Tolkoš podal mäso a Hana odišla. Jakub zašiel za kostol. Mäsiar, zvedavý, čo sa bude robiť, pustil sa za Hanou. Na rohu ulice zbadal, že má veľmi zakrvavenú zásteru, rukávy na košeli a ruky. Vrátil sa naspäť do jatky, chytil i topor na sekanie mäsa a zaťal ním do bukového kláta. Hnevalo ho, že Landík predsa len odprevadí Hanu. Bohvie, čo jej nahovorí, a ešte ju pomýli.

Landík išiel s dievčaťom, ako čo by panskú slečnu odprevádzal. Zdvorilo sa jej poklonil, povedal svoje meno, že je úradník pri okresnom úrade, a tituloval ju slečna. Poprosil o dovolenie, aby ju smel odprevadiť.

— A načo? Zájdem i sama, — nevidelo sa Hane, — ja sa musím ponáhľať. Čo ste mi to chceli povedať?

— Že si vás ctím.

— Ďakujem. A potom?

— Trošku prejsť sa s vami.

— To si vyberte seberovnú.

— Vy ste mi rovná.

— Nie. Len choďte svojou cestou. Zato ste ma nemuseli pristavovať. Nie som slečna, — odporovala Hana, nie urazená, ale skôr nastrašená.

Landík sa nedal odbiť. „Je to sprosté takto sa natískať,“ myslel si, „ale čo by povedal Tolkoš, keby som hneď ustúpil?“

— Vy ste v mojich očiach slečna. Či je takýto titul len pre advokátske dcéry? Skôr patrí tým, ktoré statočne pracujú ako vy. Nie sme modlári, aby sme sa klaňali bohyniam v klobúkoch a kožušinách. Verte mi a dajte mi ruku.

Nepodala. Landík išiel s ňou. Bol v zmätku. Nevedel, o čom má hovoriť. Vravel dve na tri, len aby nemlčal. Hana čušala. Videlo sa mu, že je rozvalidovský dom ďaleko a že idú pomaly. Najradšej by bol preletel priestor. Stopoval pohľadom, či mimoidúci nehľadia na nich podozrievavo, s úsmevom alebo posmechom, či sa nezastavujú a neobracajú za nimi. Nezbadal nič podozrivé a upokojil sa… Konečne je to nie nič neobyčajné, dokazoval si v duchu… Ide úradník s kuchárkou od Rozvalidov. Čo si môžu pomyslieť? No, nejaká miestna okuláta, dievčaťa sa spýtal, kde je to, no, a vedie ho na miesto, na ktoré sa spytoval.

Pri bráne zdvihol klobúk. Neosmelil sa nastrčiť svoju ruku, aby ju Hana zasa neodmietla. Len povedal:

— Do videnia zajtra… Podajte mi ruku.

— Len choďte, — odvrkla. — Dajte mi pokoj.

Mrzelo ju, že ešte i do brány ju odprevádza. Bezočivý akýsi pán. Len aby niekto nevyšiel z domu, aby ju tu nevideli s cudzím, a okrem toho ešte s pánom. Chcela sa ho čím skôr striasť.

— Teda nie do videnia?

— Nuž, do videnia.

— Ruku mi nepodáte?

Podala a hneď si ju i vytrhla. Vybehla hore schodmi.

Vyšiel na ulicu. I jemu sa uľahčilo, že je po odprevádzaní. Nepríjemné bolo, keď si pomyslel na zajtrajšok a potom ešte na päť takých prechádzok. S dnešnou prechádzkou nebol spokojný. Utekali ako zlodeji. Vravel, že si ju ctí, a pritom tŕpol, že ho niekto zo známych uvidí. Keby si ju naozaj ctil, netŕpol by. Nehovoril pravdu. To bolo iba kvôli rozhovoru. Demonštroval za rovnosť? Nedemonštroval, lebo cítil rozdiel. Nik neuverí, že to, čo dnes urobil, urobil len z úcty k nej, k spolublížnemu, k človeku. Sám pochyboval o tom. I ona i druhí si iste pomyslia: „Demonštrácia za rovnosť? Somárstvo! Skôr nízke, mrzké zámery, vášne.“ Neuverí ani Tolkoš. Chcel ukázať príklad Tolkošovi? Neukázal, lebo sa hanbil zaň. Taký je ako namyslený „honoracior“. Sám cítil svoj honor. Fuj!

Nespokojný prišiel domov, aby sa preobliekol do úradu. Bol by sa vyzauškoval, že sľúbil takú hlúposť, keby to bolo osožilo. Lenže dal ruku Tolkošovi. Dohovor je dohovor a charakter je charakter. Od svojho predsavzatia nemôže odstúpiť. Neodstúpi. Čo si zaumienil, vykoná.