Demokrati

To je disciplína! Čo?

Teda pozor!

Nečudujte sa, keď žiadame, ba požadujeme, aby ste s našou stranou, s našimi voličmi nezachádzali ako s hnilými hruškami. Frčky dávajte svojim deťom, nie našim straníkom. Frčky môžu dávať len osvedčení vodcovia a politickí tajomníci svojim poslancom. Uvedomte si, že keď ste zákonodarcom, vy ste obeťou, a nie volič. Volič je kaplnka, pred ktorou sa treba pokloniť, aj kľaknúť. Najmä keď idú voľby. Vtedy je tak, ako keď kňaz zdvihne monštranciu a začne sa cenganie. Dolu, dolu, pyšné čelá! Ponížte sa! Ešte nižšie! Až k chladnému kameňu kostola, po ktorom chodíte! Veru tak.

My sa nechceme škriepiť, ale sa nám naozaj tak vidí, že páni poslanci nemali vždy pred očami záujmy voličov. Z uvedených príkladov vidieť…

Takto sa asi škaredil v duchu poslanec Radlák. A hoci ho predseda ubezpečil, že poslancom bude, čo náramne objasňovalo kúty jeho minulosti, predsa ako pred spoveďou skúmal svoje svedomie, čo dobré urobil pre stranu a strana pre národ.

Zhľadúval stebielka na zožatom poli, zhrabúval v snôpky, aby potom, keď začne chodiť s nimi po mestách a dedinách, mal čo mlátiť pred voličmi.

Keď Petrovičovi oznámil, aký mal rozhovor s predsedom strany, Petrovič sa tak potešil, že hneď otvoril novú koňakovú fľašku a zapálil na lustri všetkých dvanásť hrušiek.

— Predseda ťa veľmi chválil, — rozprával, chlipkajúc nápoj, — povedal mi, aby sme si všetci z teba vzali príklad. Ty vraj rád dávaš. Neodmietneš nikoho. Pomôžeš každému. U teba je každá figúra hlasom.

— Koľko? — pochopil advokát.

— Závisí od výsledku vyjednávania s radikálmi. Čím drahší budú, tým viac, čím lacnejší, tým menej. Ak sa spoja s nami zadarmo, možno, že sa obídeš bez obetí, len stranu to bude stáť jeden, povedzme, dva mandáty.

— Pravda, okrem môjho? — bál sa.

— Rozumie sa. Teda na zdravie! Musím ísť poprečitovať si novinky, — náhlil sa Radlák.

— Počkaj, máš kedy. Tak, ako to povedal pán predseda, že si musíte príklad vziať zo mňa?… A čo ešte povedal?

Chcel mu zopakovať radostnú novinku i s prídavkom.

— Že si ty najsúcejší.

— Tak povedal: „najsúcejší?“

— Tak.

— A potom?

— Že len tebe možno dôverovať.

— No, ešte jeden.

— Ale posledný.

— Povedal, že len mne môže dôverovať?

— Povedal.

— Hm. A ty čo na to?

— Prisvedčil som.

— Teda ja mám ísť vyjednávať?

— Ty.

— A akým tónom to povedal? Vrelým a či chladným?

— Až tak kypelo.

— Že som najsúcejši?

— Mhm.

— A dôvery najhodnejší?

— Hej.

Vypili.

Radlák ledva mohol odísť. Petrovič si šúchal boky od radosti. Keď odnášal fľašku koňaku do skrinky, vypil si ešte i cestou rovno z fľašky. Potom si sadol za písací stolík a začal rátať. Nezahasil ani luster. Môže raz sám seba iluminovať.

Pred ženou ho svrbel jazyk. Musel vždy doň zahryznúť, aby neprezradil tajnosť. Koncom týždňa od ustavičného hryzenia ho tak rozbolel konček jazyka, že nevydržal.

V istý sobotňajší večer boli kandidačné porady. Keď sa zberal na ne asi o siedmej večer a pani sa ho spýtala, kam sa chystá pred večerou, pošteklil ju pri objatí pod lopatkou a tajnostne povedal:

— Večeru nechystaj. Idem na kar.

— Bože! Kto umrel? Komu?

— Mnohým. Bude masový pohreb.

— Nejaké automobilové nešťastie.

— Nie. Politické.

— Poprava?

— Áno. Budú kandidovať.

— Pfú! Ale som sa naľakala.

— Čo sa ľakáš? Vidíš, že sa smejem.

— A to teraz ideš proti noci?

— Politika je nočný vták.

— A vy — politickí kuvici.

— No, budú tam netopierí, ktorým odvisne dolu hlava a zavesíme ich hore nohami, — vystrel sa povedome, — a my, noví, sa trošku i podobáme kuvikom, lebo privolávame smrť starých.

Po chvíľke doložil tichučko: — Iste budem poslancom.

— Veď si.

— To som len krajinským, ale budem ríšskym. Vôbec, krajinských zástupcov nesprávne titulujú poslancami. Tým ten titul nepatrí… Som presvedčený, že budeš hlasovať na mňa.

Skúmal žartom. Manželka tiež zažartovala:

— Sotva. Veď vieš, že som radikálna vlastenka.

— Odkedy? — zarazila ho odpoveď. Pochybovačné pozrel na ňu.

— Ty to nevieš? — prekárala. — Od samého začiatku, a vydržím do konca.

— To ti zakazujem, — položil jej prsty na ústa, — nehovor to ani zo žartu, ani mne, a najmä nie iným. Skompromitovala by si ma, kariéru by si mi pokazila. Mám dôveru Farnatého a práve som dostal prostredníctvom poslanca Radláka poverenie, aby som radikálov, ak sa nedajú získať, rozbil.

Zahrozil sa päsťou:

— Len nech sa nespoja! Rozdrvím, rozšliapem túto zaostalú, nepotrebnú stranu. Také vlastenecké žaby, — vyhŕklo z neho mimovoľne.

Žena chytila stranu slabším:

— Slony šliapu po žabách, — posmievala sa, — to by bolo! Taká ohromná strana by sa azda navalila na najmenšiu. Devín sa zrúti na červíka. Neverím!

— Ja ho už pošparcem. Nech sa pozvíja! A ty sa neopováž vystatovať, že si vlastenka, to jest že si v strane radikálov, lebo konečne vlastencami sme i my, ale, rozumieš, vravím otvorene…

Pošepkal jej niečo do ucha.

— To je politika brucha. Budem vlastenka. Milujem vlasť, svoj národ, svoju reč, — odtrhla si hlavu od jeho úst.

— Blázonko. Kto ich nemiluje?

— Vy.