Demokrati

Zatíchli. Len vysokého a štíhleho Žaluďa zamrzelo, že ich tu tíšia ako nezbedné deti. Zamenil okuliare a prísne pozrel na poslanca, potom sa zasmial tenkým, vysokým smiechom, drgnúc Záčina päsťou do boku:

— On je hlavný gustos.

— Celkom správne, — odobril neočakávane Záčin, — ticho musí byť.

Radlák dopočul Žaluďovu poznámku.

— Ráčte len búchať, pán radca, — sekol zlostne a šiel znova tíšiť.

— Ale ma nenapíšte na tabuľu, že som kričal, — volal za ním Žaluď.

— Ty „krajinský jeleň“, — obľahčil si nasrdený Radlák, keď sa vzdialil na niekoľko krokov, — koho chceš zasa odstreliť?

O Žaluďovi sa totiž zlomyseľne hovorilo, ako sa u nás vôbec hovorí za chrbtom, že jeho úradná agenda je dvojaký odstrel, a to: odstrel jeleňov a odstrel úradníkov, ktorí sú v hodnosti pred ním. To posledné sa nedá veriť, lebo jeho výzor a správanie boli vždy panské, láskavé a úctivé. Naopak. Skôr bolo hodnoverné to, čo on tvrdieval o sebe, že jeho vždy nezaslúžene odstreľovali, na ňom krivdu páchali pri každej príležitosti, keď mal vyplávať z popolavých vĺn šedivého mora úradníkov a dostať sa niekde na čelo, kde by bol viditeľný.

— Ja som nie ako doktor Biely, — dokazoval, — ktorý každého obalamutí tým, že jeho otec má na Slovensku také meno ako v Čechách napríklad Ricger alebo Palacký. Ja nemám nárok na to, aby mi strana sanovala a vyplácala dlžoby.

Radlák veril, ako o každom, tak aj o Žaluďovi, vždy to horšie, a veď mohol sa spýtať samého pána predsedu, či je to naozaj pravda, že ho Žaluď už tridsať ráz osobne navštívil a štyridsaťosem ráz mu písal, aby už raz potriasol statusom úradníkov, ináč nevypadnú z neho starí dedkovia a iné zažltnuté sväté obrázky. Ale ani spytovať sa nebolo treba, klebeta bola jasná, lebo keby pán predseda mal obžratú hlavu, ako tvrdil Radlák, nebol by prišiel na schôdzku predsedať. Nuž ale Radlák bol už taký človek, že rád tupil, a dnes sa ešte i hneval pre čosi.

Petrovič zostal pri skupinke štyroch pánov. Pustil sa do reči s mestským radcom Semeňánskym, tichým, nenáročným človekom, ktorý ani pri najlepších anekdotách nevybuchoval ako Záčin, ale si diskrétne kládol šatôčku na ústa, hádzal hlavou nazad a odstupoval na tri kroky, len aby nikoho neurazil svojou skromnou prítomnosťou.

„Čo už aj mestskí radcovia kandidujú do snemu?“ myslel si Petrovič o ňom, rozveselený Radlákovou tajnou zvesťou, že jeho vec dobre stojí. „To bude iste moja kandidatúra,“ tešilo ho.

— Kandiduješ? — obrátil sa na neho nevinne, ale potuteľne dr. Rubár.

— Ale kde! Na to sú iní. A ty?

— Nie. Veľmi nepohodlné zamestnanie. Už ako vojak som nenávidel execírku.

„Parom ti verí,“ pochyboval Radlák v duchu.

— Aký vojak? Skôr generál, ktorý velí, — mienil Žaluď, — a potom tá sláva — byť zákonodarcom!

— Veľmi sa mýliš. To nie je sláva, povedz radšej: otrocká robota, — vyložil Rubár, — nie generál, ale kôň v cirkuse. Nesmieš vybočiť z ohrady, len pekne cifrovať do kruhu, ináč je hneď nešťastie. Práska bičík, kričí obecenstvo. Nesmieš ten plotík preskočiť, zadkom vyhodiť, zaťať sa! Len probuj! Hneď si nespoľahlivý, nízky, nečestný. Prídeš pred súd, ktorý ťa celkom iste zbaví milej dôvery voličstva. Hlasuje na teba stotisíc voličov, a mandát ti vezme jeden prezident s dvanástimi prísediacimi.

— Nedrezírovaný kôň nech sa neprodukuje, — zavtipkoval Petrovič.

— Nechcem byť drezírovaným koňom, — mávol rukou Rubár.

— Príde mnoho nových? — chcel vedieť Žaluď.

— Skoro samí noví, — vedel Rubár, — i toto je jeden z nich, — ukázal na Petroviča.

— O tom neviem, — bránil sa Petrovič.

— Nono, všetko vieme, — ozval sa hanblivo Semeňánsky a odvrátil sa.

Prešla reč na volebné výhľady a prípadné presuny, keď sa k hovoriacim zasa priblížil Radlák s mladým, územčistým, tučným pánom s pričesanými svetlými vlasmi, v úzkom, krátkom kabáte a v širokých trampkách po členky. Z vrecka mu trčal Hospodár a tri písacie perá. Jeho holá a okrúhla tvár bola ustarostená.

— Akiste tiež kandidát, — upodozrieval Petrovič.

— Kto by tu nebol kandidátom, — súhlasil Rubár.

Radlák rozptýlil ich mienku.

— Pán Mikeska, náš okresný tajomník zo Starého Mesta, — predstavil ho, — priniesol nám zlú zvesť. Náš straník Rozvalid, direktor banky, sa podstrelil.

Rozvalida páni nepoznali. Obklopili Mikesku a Radláka, zaujímali sa, ale prijali vec dosť chladne. Akiste si pomysleli, keď sa bankový direktor strieľa, tak kradol, ak kradol, nech sa strieľa. Zlodej nezaslúži iný osud. Vyčítali v duchu Radlákovi, že ho musel označiť práve ako straníka.

V Žaluďovi sa hneď ozval pedantný úradník a tlmočil svoje myšlienky. — V novinách nič nebolo.

— Zamlčali sme, — objasnil Mikeska.

— Prečo mlčať? Práve ste to mali dať do novín.

— Ohľady na banku, na našu stranu.

— Ohľady na zlodeja, — zaútočil Žaluď, — nech by svet vedel, že je o jedného zlodeja menej.

— Veď by bol býval rún na banku.

— Do takej banky nepatrí halier chudáka, — tromfoval Žaluď.