Demokrati

Všetky stoličky boli obsadené. Mnohí si prisadli na rúry ústredného kúrenia. Niekoľko ich sedelo na dlhom zelenom stole a bezstarostne hompáľalo nohami. Iní postávali v malých skupinách pod zapálenými lampami. Besedovali alebo osamote postojačky čítali noviny s najnovšími správami.

Čakali na predsedu sedliackej strany, ktorý sa ešte radil v bočnej izbičke.

Predo dvermi izby stála telesná stráž. Štyria, z koni zosadení sedliacki jazdci, opásaní novými, žltými remeňmi, revolvermi v koženej kapse za pásmi a šabľami, vo vysokých čižmách, v červených nohaviciach a malých, okrúhlych, huňatých čiapkach s červeným súkenným vŕškom.

Petrovič sa rozhľadel.

Po veselom uvažovaní o vlastenectve svojej ženy odrazu ho podráždilo, že je tu také množstvo ľudí.

„Je to stisk,“ dusilo ho, „azda každý čaká, že ho kandidujú.“

Niektorých poznával len podľa tváre. Kdesi už mal šťastie s hentými tmavými, húsenicovitými obrvami. I tamten s vydutým čelom, s hrčami na ňom, je mu akýsi známy. Ľaľa! I tie šikmé ústa s lilavými, hrubými perami, i ten nos, podobný na prilepenú šestorku, už videl.

Na ich pozdravy mu poskakovali líca do úsmevu, potriasal hlavou, hádzal rukou do vzduchu, kadekomu i podal ruku s nemou otázkou: „Ký čert si? Kde som ťa len stretol?“

Mnohí mu boli známi i podľa mena i podľa povolania. K nim sa priblížil.

Poslanec Radlák mu vstúpil do cesty. Vyšiel z bočnej izby, kde sa radil predseda, a tiež akýsi nahnevaný netrpezlivo tíšil hlasno hovoriacich.

— Tichšie, prosím. Pán predseda sa radí.

— Kto je s ním — svrbelo Petroviča.

— Ale advokát Gábriš, — odpovedal cez nos, — priletel z Paríža schválne na tieto porady.

— Chce byť poslancom? — znepokojilo Petroviča.

— Parom ho vie, ale nemyslím.

„Čo je tomu chlapovi, že tak neochotne odpovedá?“ nechápal Petrovič, „počul niečo nepríjemné a hnevá sa?“

— A čo chce? — nedal pokoj.

— Predseda si ho dal zavolať. Vyhral päťdesiat miliónov ktorémusi maďarskému aristokratovi, — len tak z pleca hodil Radlák a nahnevane pošuškal: — Skôr malá podpora na volebné ciele.

— Päťdesiat miliónov? — pochyboval Petrovič, — dosť bude i päť.

Zmenšil sumu, aby tak nezávidel.

— Ale preto len neprišiel, aby si dal žilu seknúť, — núral nie celkom ubezpečený v tom, že by to mohol byť jednostranný dar. — Vernosť za vernosť, dar za dar.

— Veď sa dozvieme, — nedbal poslanec.

— Ty by si to nevedel! Tajnostkár!

— Ale tvoja vec dobre stojí, — zrádzal hurtovne Radlák.

Bolo vidieť, že sa premáha, keď to oznamuje. Radšej by bol búšil Petroviča do pŕs, ale nechcel ukázať, že mu je niečo nie po vôli. Radšej ho chytil za lakeť a takto prešli k štyrom známym pánom, ktorí stáli vprostred dvorany pod hlavným lustrom. Boli to známi bratislavskí predáci. Regionálny politik dr. Rubár, široký, nevysoký, hranatý päťdesiatnik. Na dokrčenom líci mal ešte otlačené čipky podušky, na ktorej nedávno spal. Okolo okrúhleho temena vinul sa mu tenký a bledý venček belavých ostrihaných vlasov. Pod tučným nosom s vydutými nozdrami, ako dva bobkové lístky, ťahali sa fúziky a pod spodnou perou visel tretí na znak briadky. Fajčil cigaru, a smejúc sa drobným, kozím smiechom, zalizoval odkrútený lístok na jej konci. Len čo dohovoril o voľbách, čo zhonu si vynútia dve slovesá, ktorými miesto zákonodarného zboru bude vláda „meniť, dopĺňať, opäť meniť a znova dopĺňať“ zákony a nariadenia.

— Znamenite, — rozosmial sa na celú dvoranu senátor Záčin, stojaci vedľa Rubára. V zvučnom a srdečnom smiechu skryli sa mu uši za plné, červené líca, len ich odstávajúce ružové a plné končeky bolo vidieť.

— Poďme sa zabaviť, — zasmial sa i Petrovič. Potiahol Radláka za lakeť, aby ho zadržal a dozvedel sa, aká to jeho vec dobre stojí? Ale Radlák sa nezastavil a neodpovedal na Petrovičove otázky. Zdržovaný hnev prelial sa mu cez ústa:

— Bol to iste dobrý vtip, keď sa tak rozveselil bývalý dôverník rakúskych arcikňažien… I keď vie ten „aulický magnát“, že je pán predseda tu, a tak sa rehoce… Ba pre ktorého kráľa má vo vrecku telegram?

Vo svojom hneve chcel popichať Záčina tým, že mieril na jeho vysoké známosti vo Viedni v časoch svetovej vojny, kde vymáhal audiencie v cisárskych kruhoch, vymieňal si návštevy s arcikniežatami a arcikňažnami a bol údajne zasvätený do všetkých dvorných intríg. Radlák, ako bývalý farbiar a v časoch vojny šikovateľ pri tréne na talianskom fronte, nechápal, aké to bolo akiste trápenie chrániť opustený národ vo viedenských kruhoch človeku, ktorý ten národ ani vtedy neopustil.

— A čo tam chce Žaluď? On predsa sem nepatrí, — pálilo Petroviča, keď zazrel v skupine vysokého úradníka, ktorý si stále vymieňal okuliare, podľa toho, či hľadel doďaleka a či doblízka. — Tiež kandiduje?

— Ach, ba! Prišiel obžierať hlavy, — urážal opovržlivo Radlák.

„Čo sa ten chlap tak na každého jeduje?“ hútal Petrovič.

Nebolo času na vysvetlenie, lebo už pristúpili k smejúcim sa, a Radlák, pustiac advokátovo rameno, jemne upozornil:

— Prosím, tichšie, páni, pán predseda sa radí.