Harry Potter a Fénixov rád

„Samozrejme, že žijem,“ nazlostene odpovedal Harry, prial ponúkanú ruku a dovolil jej, aby mu pomohla vstať. Madam Hoochová letela k jednému zo slizolinských hráčov nad nimi, ale Harry zo svojho miesta nevidel, kto to je.

„Bol to ten gauner Crabbe,“ hnevala sa Angelina, „šmaril do teba dorážačku, len čo zbadal, že si chytil strelu… ale vyhrali sme, Harry, vyhrali sme!“

Harry počul, ako za nimi niekto odfrkol, otočil sa, pričom stále pevne držal ohnivú strelu: Draco Malfoy pristál neďaleko. Tvár mal bielu od zlosti, ale aj tak sa uškŕňal.

„Zachránil si Weasleymu krk, čo?“ dobiedzal. „Horšieho strážcu som v živote nevidel… no ale čo, narodil sa na smetisku… Páčil sa ti môj text, Potter?“

Harry neodpovedal. Otočil sa v ústrety spoluhráčom. Tí tu po jednom pristávali, vykrikovali a vytŕčali päste do vzduchu na znak víťazstva. Všetci okrem Rona, ktorý zosadol z metly pri bránkových žrdiach a sám sa pomaly vracal do šatní.

„Chceli sme napísať ešte zopár veršov!“ kričal Malfoy, keď Katie a Alicia objímali Harryho. „Ale nemohli sme nájsť rým na tučná a ohyzdná – vieš, chceli sme zaspievať aj niečo o jeho matke…“

„Vieš, ako je to s tým kyslým hroznom?“ povedala Angelina a vrhla na Malfoya pohľad plný znechutenia.

„…a nič sa nám nerýmovalo ani s beznádejný skrachovanec, vieš, to ako o jeho otcovi…“

Fred s Georgeom si uvedomili, o čom Malfoy hovorí. Práve potriasali Harrymu rukou, keď zmeraveli a obzreli sa na Malfoya.

„Nechajte to tak!“ rýchlo ich chlácholila Angelina a chytila Freda za ruku. „Nechaj ho, Fred, nech si kričí, je naštvaný, že prehral, nafúkaný krpatý…“

„… ale ty máš Weasleyovcov rád, však, Potter,“ vyškieral sa Malfoy. „Tráviš u nich prázdniny, nemám pravdu? Nechápem, ako znesieš ten smrad. Ale keď si trpel u muklov, asi ti weasleyovská šopa ti vonia, čo?“

Harry chytil Georgea. Medzitým musela Angeline pomôcť aj Alicia a Katie, aby udržali Freda, ktorý sa chcel vrhnúť na Malfoya, a ten sa otvorene smial. Harry sa obzeral, kde je madam Hoochová, ale tá ešte stále držala kázeň Crabbovi za neoprávnený útok dorážačkou.

„Alebo možno,“ vycieral sa Malfoy a cúval, „si pamätáš ako smrdel dom tvojej mamky, čo, Potter? A Weasleyovie chliev ti ho pripomína…“

Harry si uvedomil, že pustil Georgea a vzápätí sa už obaja hnali za Malfoyom. Celkom zabudol, že ich sledujú všetci učitelia, chcel iba jedno – spôsobiť Malfoyovi čo najväčšiu bolesť, a keďže nemal čas vytiahnuť prútik, zahnal sa päsťou, v ktorej ešte stále zvieral ohnivú strelu, a z celej sily ňou vrazil Malfoyovi do žalúdka…

„Harry! HARRY! GEORGE! NIE!“

Počul dievčenské hlasy, Malfoy vrešťal, George klial, píšťalka hvízdala a okolo neho revali davy, ale jemu to bolo jedno. Až keď ktosi celkom blízko zvolal Impedimenta! a sila zaklínadla ho hodila dozadu, vzdal sa snahy tvrdo zasiahnuť na Malfoyovi každý kúsok, kam by len dočiahol.

„Čo to robíte?!“ kričala madam Hoochová, keď Harry vyskočil na nohy. Zrejme ona ho zasiahla zabraňovacím zaklínadlom, lebo v jednej ruke držala píšťalku, v druhej prútik a obďaleč ležala jej metla. Malfoy sa skrúcal na zemi, fňukal a stonal a z nosa mu tiekla krv. George mal napuchnutú peru a Freda museli všetky tri triafačky ešte stále držať. Crabbe sa v úzadí rehotal.

„Takéto správanie som v živote nevidela – bežte do hradu, obaja, a rovno do pracovne vedúcej vašej fakulty!“

Harry a George odchádzali z ihriska, obaja dychčali a nepovedali si ani slova. Vreskot a posmešky davu slabli a vo vstupnej hale už okrem vlastných krokov nepočuli nič.

Harry si začal uvedomovať, že v pravej ruke, hánkami ktorej udrel do Malfoyovej brady, sa mu niečo trepoce. Pozrel dolu a videl, že mu spomedzi prstov vytŕčajú striebristé krídelká ohnivej strely, ktorá sa chce vyslobodiť.

Sotva zastali pri dverách pracovne profesorky McGonagallovej, už pripochodovala za nimi. Na krku mala chrabromilský šál, ale cestou k nim si ho trasľavo strhla a bola napajedená.

„Dnu!“ zlostne ukázala na dvere. Harry a George vošli. Profesorka prešla za svoj stôl, otočila sa k nim, triasla sa od zlosti a chrabromilský šál odhodila na zem.

„V živote som nevidela takú nehanebnosť. Dvaja na jedného! To mi vysvetlite!“

„Malfoy nás provokoval,“ meravo odpovedal Harry.

„Provokoval?“ kričala profesorka McGonagallová a trieskala päsťou do stola, takže jej kockovaná plechovka spadla, otvorila sa a ďumbierové mloky sa rozsypali po zemi. „Práve prehral, či nie? Samozrejme, že vás chcel vyprovokovať! Ale čo také, prepána, mohol povedať, čo vás dvoch…“

„Urážal mojich rodičov!“ zavrčal George. „A Harryho matku.“

„Ale namiesto toho, aby ste riešenie nechali na madam Hoochovú, rozhodli ste sa, že sa pobijete na muklovský spôsob, však?“ revala profesorka McGonagallová. „Máte predstavu, čo—“

„Ehm, ehm.“

Harry a George sa otočili. Vo dverách stála Dolores Umbridgeová v zelenom tvídovom plášti, ktorý ešte väčšmi zvýraznil jej podobnosť s obrovskou žabou, a usmievala sa tým svojím strašným, zvráteným zlovestným úsmevom, ktorý sa už Harrymu začal spájať s utrpením.