Harry Potter a Fénixov rád

Čcho si položila ruku na stolík vedľa kávy a Harry pociťoval narastajúce nutkanie chytiť ju. Urob to, hovoril si a v duchu mu zápasila panika s túžbou, natiahni ruku a chyť ju. Zaujímavé, že bolo oveľa ťažšie prekonať tých tridsať centimetrov a dotknúť sa jej ruky, než chytiť vo vzduchu svištiacu ohnivú strelu…

No práve keď pohol rukou, Čcho si ju zložila zo stola. Teraz s vlažným záujmom hľadela na Rogera Daviesa, ako bozkáva svoju priateľku.

Potom potichu povedala: „Pred dvoma týždňami ma pozval na rande, vieš? Myslím Roger. No odmietla som ho.“

Harry, ktorý chytil cukorničku, aby zamaskoval náhly pohyb ruky nad stolom, nechápal, prečo mu to hovorí. Ak teraz ľutuje, že nesedí pri susednom stole a nebozkáva sa vrúcne s Rogerom Daviesom, tak prečo potom súhlasila, že pôjde s ním?

Nepovedal nič. Ich anjelik na nich hodil ďalšie priehrštie konfiet. Niektoré pristáli v studenom zvyšku kávy, ktorý chcel Harry práve dopiť.

„Vlani som tu bola so Cedricom,“ pokračovala Čcho.

Za tú chvíľku, kým si Harry uvedomil, čo povedala, v hrudi akoby mu všetko pokryl ľad. Zdalo sa mu neuveriteľné, že Čcho chce teraz rozprávať o Cedricovi, keď sa všade naokolo bozkávajú dvojice a nad hlavou sa im vznáša anjelik.

Znova prehovorila, ale hlas mala akýsi piskľavý.

„Už dávno som sa ťa chcela na to spýtať… Cedric… on… nespomenul ma pred smrťou?“

Toto bolo to posledné na svete, o čom sa Harry chcel rozprávať, a najmenej zo všetkých s Čcho.

„Nie,“ povedal potichu. „Nemal… nemal kedy, nie. Ehm… chodíš… dostaneš sa cez prázdniny často na matlobal? Máš rada Tornáda, však?“

Hlas mu zrazu znel falošne bodro a veselo. Na svoje zdesenie zbadal, že Čcho má zase oči plné sĺz, tak ako po poslednom stretnutí DA pred Vianocami.

„Pozri,“ povedal zúfalo a naklonil sa tak, aby ich nikto nepočul, „nerozprávajme sa teraz o Cedricovi… rozprávajme sa o niečom inom.“

To však zrejme nemal povedať.

„Myslela som si,“ povedala a slzy jej stekali na stolík, „myslela som, že práve ty to po-pochopíš! Potrebujem sa o tom rozprávať! Určite sa aj ty – ty potrebuješ o tom rozprávať. Veď si videl, čo sa stalo, či nie?“

Všetko pokračovalo ako v zlom sne. Priateľka Rogera Daviesa sa dokonca od neho odlepila a obzrela sa na plačúcu Čcho.

„Rozprával som o tom,“ šepkal Harry, „Ronovi a Hermione, ale…“

„Ó, tak ty sa o tom rozprávaš s Hermionou Grangerovou!“ povedala Čcho škrekľavo a tvár sa jej už ligotala od sĺz. Ďalšie bozkávajúce sa páriky sa od seba odtrhli a sledovali ich. „Ale so mnou sa rozprávať nechceš! Mo-možno by bolo lepšie, keby… keby sme zaplatili, a ty si choď na schôdzku s Her-Hermionou Grangerovou, keď to tak chceš!“

Harry ohromene civel, ako berie volánikový obrúsok a prikladá si ho k mokrej tvári.

„Čcho?“ oslovil ju slabým hlasom a želal si, aby Roger chytil priateľku a znovu ju začal bozkávať, len nech prestane na nich vyvaľovať oči.

„No tak choď!“ vyzvala ho, plačúc do vreckovky. „Nechápem, prečo si ma vôbec pozval, keď si si dohodol schôdzky aj s inými dievčatami… s koľkými sa stretneš po Hermione?“

„To nie je tak!“ bránil sa Harry a odľahlo mu, keď konečne pochopil, prečo je nahnevaná, až sa zasmial, ale vzápätí – žiaľ, už neskoro – si uvedomil, že to bola chyba.

Čcho vyskočila. Celá čajovňa stíchla a teraz sa už všetci pozerali na nich.

„Tak sa maj, Harry,“ lúčila sa dramaticky a vzlykajúc bežala k dverám, prudko ich otvorila a vybehla von do lejaku.

„Čcho!“ zavolal za ňou, ale dvere sa už zavreli a ozval sa melodický zvonček.

V čajovni bolo úplné ticho. Všetky oči sa upierali na Harryho. Hodil na stôl galleón, vytriasol si z vlasov ružové konfety a tiež vyšiel von.

Vonku lialo a Čcho nikde nevidel. Harry jednoducho nechápal, čo sa stalo, veď pred pol hodinou spolu vychádzali dobre.

„Ženy!“ zahundral si nahnevane a s rukami vo vreckách sa brodil ulicou zmývanou dažďom. „Prečo sa vlastne chcela rozprávať o Cedricovi? Prečo chce vždy vyťahovať tému, pri ktorej sa mení na ľudskú fontánu?“

Zabočil doprava a rozbehol sa, rozstrekujúc vodu, a onedlho vchádzal do dverí U troch metiel. Vedel, že je priskoro, aby tam už bola Hermiona, ale pomyslel si, že tu určite nájde niekoho, s kým strávi zvyšný čas. Pohodil hlavou, aby si z tváre striasol mokré vlasy, a obzrel sa. V kúte sedel osamelý Hagrid a tváril sa mrzuto.

„Ahoj, Hagrid!“ pozdravil ho, keď sa pretisol pomedzi obsadené stoly a pritiahol si k nemu stoličku.

Hagrid vyskočil a pozrel na Harryho, skoro akoby ho nespoznával. Harry videl, že má na tvári dve čerstvé rany a niekoľko nových modrín.

„Ach, to si ty, Harry. Stalo sa ti niečo?“ spýtal sa.

„Nie, nič,“ zaklamal Harry, ale pri takto dobitom a žalostnom Hagridovi mal pocit, že sa vlastne nemá na čo sťažovať. „Ech, a ty si v poriadku?“

„Ja? Jasnačka. Mám sa ohromne. Fakticky, Harry.“

Pozrel do hlbín cínového džbánu, toľkého ako vedro a vzdychol si. Harry nevedel, čo mu povedať. Chvíľu sedeli vedľa seba mlčky. Potom sa Hagrid zrazu ozval: „Sme na jed nej lodi, čo, Harry?“

„Ech,“ prikývol Harry.