Harry Potter a Fénixov rád

Svetový pohár v metlobale im vystačil na celú príjazdovú cestu až k bráne. Harrymu sa zdalo neuveriteľné, že sa s ňou dá tak ľahko rozprávať – nebolo to o nič ťažšie než s Ronom a Hermio nou – a práve naberal sebadôveru a pookrial, keď okolo nich prešla veľká skupina slizolinských dievčat, vrátane Pansy Parkinsonovej.

„Potter a Čchangová!“ zaškriekala Pansy a sprevádzal ju posmešný chichot. „Fuj, Čchangová, ty máš ale úbohý vkus… Diggory aspoň dobre vyzeral!“

Dievčatá odbehli, rozprávali sa a škriekali a nápadne sa pritom obzerali na Harryho a Čcho, ktorí rozpačito zmĺkli. Harry už nevedel vymyslieť, čo by ešte o metlobale povedal, a Čcho, trochu červená, si hľadela na nohy.

„Tak… kam chceš ísť?“ spýtal sa Harry už v Rokville. Hlavná ulica bola plná študentov pomaly sa prechádzajúcich sem a ta, nakúkajúcich do výkladov a vystrájajúcich v skupinkách na chodníkoch.

„Och… mne je to jedno,“ pokrčila plecami Čcho. „Nepopozeráme sa len tak po obchodoch?“

Zašli k Dervišovi a Bangešovi. Vo výklade sa vynímal vylepený veľký plagát a niekoľkí Rokvillčania si ho obzerali. Odstúpili, keď k nim podišli Harry a Čcho, a Harry sa znova ocitol zoči-voči fotografiám desiatich utečených smrťožrútov. Podľa oznamu na plagáte Ministerstvo mágie vypísalo tisíc galleónov odmeny tým čarodejníkom alebo čarodejniciam, ktorí poskytnú nejakú informáciu o pobyte vyobrazených zločincov a dopomôžu k ich dolapeniu.

„Nezdá sa ti to čudné?“ povedala potichu Čcho a prezerala si fotografie smrťožrútov. „Pamätáš sa, keď utiekol Sirius Black, po celom Rokville ho hľadalo plno dementorov. Teraz je na slobode desať smrťožrútov, a nie je tu jediný dementor…“

„Áno,“ Harry odtrhol pohľad od tváre Bellatrix Lestrangeovej a pozrel na hlavnú ulicu. „Áno, je to čudné.“

Neľutoval, že tu nie sú dementori, ale keď tak teraz o tom premýšľal, ich neprítomnosť svedčila o mnohom. Nielenže nechali smrťožrútov utiecť, ani sa nenamáhali ich hľadať… vyzeralo to, akoby sa skutočne vymkli ministerstvu spod kontroly.

Desiati utečenci na nich pozerali z výkladu každého obchodu, popri ktorom s Čcho prechádzali. Práve míňali Scriptusovu predajňu, keď začalo pršať a Harrymu do tváre a vzadu do krku bili studené ťažké kvapky.

„Ne… nemáš chuť na kávu?“ opatrne sa spýtala Čcho, lebo sa rozpršalo hustejšie.

„Áno, dobre,“ prikývol Harry a obzeral sa. „Kam pôjdeme?“

„Tuto kúsok je jedno celkom pekné miesto. Ešte si nebol u madam Puddifootovej?“ spýtala sa natešene a viedla ho na bočnú cestu do malej čajovne, ktorú si Harry nikdy predtým nevšimol. Bola to malá miestnosť plná pary a všetko tu zdobili volániky a mašličky. Nepríjemne mu to pripomínalo Umbridgeovej pracovňu.

„Je to tu milé, však?“ uveličene vravela Čcho.

„No… áno,“ neúprimne prikývol Harry.

„Pozri, majú tu valentínsku výzdobu!“ Čcho ukazovala na zlatých anjelikov, ktorí sa vznášali nad každým malým okrúhlym stolíkom a sem-tam hádzali na hostí ružové konfety.

„Á…“

Sadli si k poslednému voľnému stolíku pri zaparenom okne. Asi pol metra od nich sedel bystrohlavský metlobalový kapitán Roger Davies s peknou blondínkou. Držali sa za ruky. Harry sa pri pohľade na nich cítil nepríjemne, a keď sa rozhliadol po čajovni a videl, že sú v nej iba páriky a všetci sa držia za ruky. Možno Čcho očakáva, že aj on ju chytí za ruku.

„Čo vám prinesiem, moji zlatí?“ spýtala sa madam Puddifootová, bucľatá pani s lesklými čiernymi vlasmi stiahnutými do uzla, ktorá sa len horko-ťažko pretisla pomedzi Rogerov a ich stôl.

„Dve kávy, prosím,“ objednala Čcho.

Kým dostali kávu, Roger Davies a jeho priateľka sa nad cukorničkou začali bozkávať. Harry by bol radšej, keby to nerobili, lebo mal pocit, že Davies tým určuje normu a Čcho bude onedlho očakávať, aby ju splnil aj on. Cítil, že tvár sa mu čoraz väčšmi rozpaľuje, a pokúsil sa hľadieť do okna, lenže bolo také zarosené, že von nevidel. Aby oddialil chvíľu, keď bude musieť pozrieť na Čcho, obzeral si strop, ako keby skúmal maľovku, a do tváre sa mu ušla spŕška konfiet od poletujúceho anjelika.

Po ďalších útrpných minútach Čcho spomenula Umbridgeovú. Harry sa s úľavou chytil témy a spoločným ohováraním úspešne zabili pár minút. Lenže túto tému na stretnutiach DA už prebrali tak dôkladne, že im dlho nevydržala. Zase nastalo ticho. Harry si veľmi uvedomoval cmukanie pri susednom stole, poplašene sa obzeral a vymýšľal, čo by ešte povedal.

„Počuj… nechceš ísť okolo obeda ku Trom metlám? Mám sa tam stretnúť s Hermionou Grangerovou.“

Čcho nadvihla obočie.

„Ty máš schôdzku s Hermionou Grangerovou? Dnes?“

„Áno. Požiadala ma, aby som prišiel, tak som jej to sľúbil. Chceš ísť so mnou? Povedala, že jej je to jedno, môžeš prísť aj ty.“

„Och… no… to bolo od nej milé.“

Čcho to však hovorila tónom, akoby sa jej to vôbec nedalo milé. Naopak, znelo to veľmi chladne a zrazu sa tvárila dosť hrozivo.

Chvíľku bolo úplné ticho a Harry tak rýchlo pil kávu, že onedlho bude potrebovať ďalšiu. Roger Davies s priateľkou akoby sa na seba prilepili perami.