Harry Potter a Fénixov rád

Harry si myslel, že po úteku väzňov z Azkabanu by Umbridgeová mohla byť trochu pokornejšia, že ju katastrofa rovno pod nosom jej milovaného Fudgea trochu vystrašila. Zdalo sa však, že iba posilnila jej zúrivú túžbu ovládnuť všetky stránky života v Rokforte. Rozhodla sa prinajmenšom dosiahnuť niečie prepustenie a otázkou bolo iba, či prvá pôjde profesorka Trelawneyová, alebo Hagrid.

Ani jedna hodina veštenia a starostlivosti o čarovné tvory sa teraz nezaobišla bez prítomnosti Umbridgeovej a jej zápisníka. Striehla pri kozube v prevoňanej učebni, stále prerušovala čoraz hysterickejšie rozprávanie profesorky Trelawneyovej, kládla jej ťažké otázky o ornitomancii a heptomológii, trvala na tom, že má predpovedať odpovede študentov a požadovala od nej, aby preukázala schopnosti s krištáľovou guľou, čajovými lístkami a kameňmi s runami. Harry mal pocit, že profesorka Trelawneyová sa onedlho zosype. Keď ju niekoľkokrát stretol na chodbe – čo už samo o sebe bolo neobvyklé, pretože zvyčajne sa zdržiavala vo svojej veži – niečo si rýchlo mrmlala, stískala si ruky a vyľakane sa obzerala a pritom z nej bolo výrazne cítiť cukrárenské sherry. Keby sa tak nebál o Hagrida, bolo by mu jej ľúto, lenže ak má byť jeden z nich prepustený, Harry vedel, koho by vybral.

Harry však nepostrehol, že Hagrid hrá lepšie divadlo než Trelawneyová. Ako keby sa držal Hermioninej rady, neukázal im nič strašidelnejšie než krupy – tvory, ktoré sa dajú odlíšiť od teriéra iba vďaka rozdvojenému chvostu, ale od tej hodiny pred Vianocami sa zdalo, že aj on stratil nervy. Na hodinách bol čudne nesústredený a nervózny, látku vykladal nesúvisle, odpovedal na otázky nesprávne a celý čas s obavami pokukoval po Umbridgeovej. Doteraz sa Harrymu, Ronovi a Hermione nikdy natoľko neodcudzil ako po tieto dni, dokonca im vyslovene zakázal, aby ho navštevovali po zotmení.

„Ak vás Umbridgeová prichytí, padnú naše hlavy doradu,“ hovoril im otvorene, a pretože nechceli ešte väčšmi ohroziť jeho prácu, zdržali sa večerných výletov do jeho chalupy.

Harrymu sa zdalo, že Umbridgeová ho vytrvalo pripravuje o všetko, čo miloval a prečo stálo za to žiť na Rokforte – o návštevy u Hagrida, listy od Siriusa, Blesk a metlobal. Mstil sa jej iba jediným spôsobom – znásobenou aktivitou v DA.

Tešilo ho, že všetkých, ešte aj Zachariasa Smitha, správa o úteku desiatich smrťožrútov na slobodu podnietila k ešte väčšej usilovnosti, ale nikto sa až tak výrazne nezlepšil ako Neville. Útek mučiteľov jeho rodičov z väzenia v ňom vyvolal zvláštnu, až trochu znepokojivú zmenu. Ani raz nespomenul stretnutie s Harrym, Ronom a Hermionou na uzavretom oddelení u svätého Munga, a oni rešpektovali jeho postoj a mlčali o tom tiež. Nespomenul ani útek Bellatrix a jej kumpánov. Vlastne na stretnutiach DA Neville teraz zriedka niečo povedal, zato neúnavne pracoval na každom zaklínadle a protizaklínadle, ktoré ho Harry učil, jeho bucľatá tvár sa sústredene vraštila, navidomoči si nevšímal zranenia či nehody a pracoval usilovnejšie než všetci ostatní. Zlepšoval sa tak rýchlo, že ich to až vyvádzalo z rovnováhy, a keď ich Harry učil cloniace zaklínadlo -spôsob, ako odkloniť drobné zaklínadlá tak, aby sa odrazili a zasiahli útočníka – iba Hermiona si ho osvojila rýchlejšie než Neville.

Harry by bol dal neviem čo za to, aby aj on dosiahol taký pokrok v oklumencii ako Neville na stretnutiach DA. Jeho hodiny u Snapa začali dosť zle a vôbec sa nezlepšovali. Naopak, Harry mal pocit, že je po každej lekcii čoraz horší.

Predtým než začal študovať oklumenciu, ho jazva bolela občas, najčastejšie v noci, alebo po niektorom z tých zvláštnych zábleskov Voldemortových myšlienok alebo nálad, ktoré občas vnímal. Teraz ho však málokedy prestala bolieť a často ho zachvacovali poryvy hnevu alebo radosti, ktoré nesúviseli s jeho vlastnými zážitkami, a sprevádzali ich obzvlášť silné záchvaty bolesti v jazve. Začínal mať hrozný pocit, že sa pomaly z neho stáva akási anténa naladená na najmenšie výkyvy Voldemortovej nálady, a bol si istý, že táto zvýšená citlivosť sa určite datuje od prvej hodiny oklumencie so Snapom. A okrem toho, teraz sa mu skoro každú noc snívalo o tom, ako kráča po chodbe k dverám Oddelenia záhad, a sny vždy vrcholili tým, že túžobne stojí pred obyčajnými čiernymi dverami.

„Možno je to tak trochu ako choroba,“ snažila sa to vysvetliť ustarostená Hermiona, keď sa Harry s tým zveril jej a Ronovi. „Nejaká horúčka či čo. Musí sa to najprv zhoršovať, kým sa to zlepší. “

„Zhoršujú to hodiny so Snapom,“ otvorene vyhlásil Harry. „Je mi zle z tej bolesti a už ma nudí každú noc chodiť po tej chodbe.“ Nahnevane si pošúchal čelo. „Želám si len, aby sa tie dvere otvorili, už mám toho státia a civenia pred nimi po krk…“

„To nie je smiešne,“ prísne ho napomenula Hermiona. „Dumbledore vôbec nechce, aby sa ti snívalo o tej chodbe, inak by nebol Snapa požiadal, aby ťa učil oklumenciu. Budeš sa musieť na hodinách väčšmi snažiť.“