Harry Potter a Fénixov rád

Vedenie Nemocnice svätého Munga prisľúbilo úplné prešetrenie včerajšieho úmrtia. Štyridsaťdeväťročného pracovníka Ministerstva mágie Brodericka Boda našli včera večer mŕtveho v posteli, kde ho uškrtila črepníková rastlina. Privolaní liečitelia už pána Boda, ktorý utrpel pracovný úraz, nemohli oživiť.

Liečiteľku Miriam Stroutovú, ktorá mala v čase nehody na starosti izbu pána Boda, dočasne zbavili funkcie a vo včerajších večerných hodinách sme ju ani nezastihli, aby sa k prípadu vyjadrila, ale hovorca nemocnice nám poskytol vyhlásenie:

„Pracovníci Nemocnice svätého Munga vyjadrujú hlbokú ľútosť nad smrťou pána Boda, ktorého zdravotný stav sa pred touto tragickou nehodou stále zlepšoval.

Máme prísne predpisy, ako a čím vyzdobovať naše nemocničné izby, ale liečiteľka Stroutová, v čase vianočného obdobia zrejme zaneprázdnená, nepostrehla, aké nebezpečenstvo hrozí pánu Bodoví z rastliny na nočnom stolíku. Pretože reč a pohyblivosť pána Boda sa zlepšovali, liečiteľka Stroutová mu odporúčala, aby sa o rastlinu staral sám, netušiac, že to nie je nevinný trepotavec, ale diablova pasca, ktorá pána Boda, len čo sa jej dotkol, uškrtila.“

Vedenie Nemocnice svätého Munga zatiaľ nedokáže vysvetliť prítomnosť rastliny v nemocničnej izbe a prosí, aby sa ozval každý, kto môže poskytnúť akékoľvek informácie.

„Bode…“ hovoril si Ron. „Bode. Je mi to nejaké známe…“

„Videli sme ho,“ zašepkala Hermiona. „U svätého Munga, nepamätáš sa? Ležal oproti Lockhartovi, len ležal a hľadel do stropu. A videli sme aj, ako prišla diablova pasca. Tá liečiteľka povedala, že je to vianočný darček.“

Harry znova pozrel na článok. V hrdle sa mu ako žlč dvíhala hrôza.

„Ako to, že sme nerozpoznali diablovu pascu? Veď sme ju už preberali… mohli sme tomu zabrániť.“

„Kto by predpokladal, že sa dostane do nemocnice ako nejaká obyčajná črepníková rastlina?“ príkro sa ohradil Ron. „My za to nemôžeme, má to na svedomí ten, čo tomu chlapíkovi rastlinu poslal! Musí to byť fakt nejaký idiot. Prečo si nepozrie, čo kupuje?“

„Och, Ron!“ prevrátila Hermiona oči a triasol sa jej hlas. „pochybujem, že by niekto zasadil diablovu pascu do črepníka a nevedel, že sa pokúsi zabiť každého, kto sa jej dotkne. Toto… toto bola vražda. A premyslená vražda. Ak mu tú rastlinu poslali anonymne, ako sa dá zistiť, kto to urobil?“

Harry nemyslel na diablovu pascu. Spomínal si, ako sa v deň disciplinárneho konania viezol v budove ministerstva vo výťahu na deviate poschodie a v átriu nastúpil aj muž s popolavou tvárou.

„Stretol som Boda,“ povedal pomaly. „Videl som ho na ministerstve s tvojím otcom.“

Ron prekvapene otvoril ústa.

„Počul som tatka o ňom doma rozprávať! Bol nedotknuteľný -pracoval na Oddelení záhad!“

Pozreli na seba, potom si Hermiona zasa pritiahla noviny, zavrela ich, chvíľu hľadela na fotografie desiatich utečených smrťožrútov na titulnej strane a vzápätí vyskočila.

„Kam ideš?“ prekvapene sa spýtal Ron.

„Poslať list,“ oznámila a prehodila si tašku cez plece. „To… neviem, či… ale stojí to za pokus… a iba ja jediná si to môžem dovoliť.“

„Neznášam, keď sa takto správa,“ hundral Ron.

O chvíľočku vstali od stola aj oni dvaja, ale pomalšie, a vyšli z Veľkej siene. „Zabilo by ju, keby nám aspoň raz povedala, čo má za lubom? Zabralo by jej to len o desať sekúnd viac. Hej, Hagrid!“

Hagrid stál pri dverách do vstupnej haly a čakal, kým prejde húf Bystrohlavčanov. Bol stále rovnako doudieraný ako v deň, keď sa vrátil z misie u obrov, a na koreni nosa mal čerstvú reznú ranu.

„Ako, vy dvaja?“ spýtal sa a usiloval sa nasadiť úsmev, ale podarila sa mu iba akási bolestivá grimasa.