Harry Potter a Fénixov rád

Celé mesiace sníval o tej chodbe bez okien ukončenej zamknutými dverami a ani raz si neuvedomil, že je to v skutočné miesto. Teraz, keď sa mu znova vybavila tá spomienka, videl, že sa mu snívalo o chodbe, po ktorej bežal s pánom Weasleym dvanásteho augusta do súdnej siene na ministerstve. Bola to chodba do Oddelenia záhad a pán Weasley tam bol tej noci, keď naňho zaútočil Voldemortov had.

Pozrel na Snapa.

„Čo je v Oddelení záhad?“

„Čo ste povedali?“ potichu sa spýtal Snape a Harry s hlbokým uspokojením zbadal, že Snape je nervózny.

„Pýtal som sa, čo je v Oddelení záhad, pane,“ opakoval Harry.

„A prečo sa spytujete na niečo také?“ neochotne sa spýtal Snape.

„Pretože,“ Harry pozorne sledoval Snapa, aby videl, ako zareaguje, „tá chodba, ktorú som práve videl… snívalo sa mi o nej celé mesiace – práve som ju spoznal – vedie do Oddelenia záhad… a ja si myslím, že Voldemort chce niečo z…“

„Povedal som vám, aby ste nevyslovovali meno Temného pána!“

Mračili sa na seba. Harryho znovu pálila jazva, ale nedbal na to. Snape vyzeral rozčúlene, no keď zasa prehovoril, znelo to, akoby sa usiloval pôsobiť pokojne a ľahostajne.

„Na Oddelení záhad je veľa vecí, Potter, a iba máločo z nich by ste pochopili, a napokon, nič vás do nich nie je. Vyjadril som sa jasne?“

„Áno,“ poslušne povedal Harry a stále si šúchal jazvu, ktorá ho pálila a bolela čoraz väčšmi.

„Príďte v rovnakom čase aj v stredu. Budeme pokračovať.“

„Dobre,“ prikývol Harry. Už sa nemohol dočkať, kedy vypadne zo Snapovej pracovne a vyhľadá Rona a Hermionu.

„Každý večer pred spaním si oslobodíte myseľ od všetkých citov, vyčistíte si ju, aby bola prázdna a pokojná, rozumeli ste?“

„Áno,“ sľúbil Harry, ktorý ho sotva počúval.

„A varujem vás, Potter… dozviem sa, či ste cvičili…“

„Jasné,“ zamumlal Harry. Zobral si školskú tašku, prehodil si ju cez plece a ponáhľal sa preč. Vo dverách sa ešte obzrel na Snapa, ten mu stál chrbtom a končekom prútika si vyberal myšlienky z mysľomisy a opatrne si ich vkladal naspäť do hlavy. Harry bez slova vyšiel, starostlivo za sebou zavrel dvere a v jazve mu pulzovala bolesť.

Rona s Hermionou našiel v knižnici. Pracovali na množstve úloh, ktoré im v poslednom čase nadelila Umbridgeová. Ostatní študenti, skoro všetko piataci, sedeli pri susedných, lampami osvetlených stolíkoch s nosmi strčenými v knihách, brká im horúčkovito škrípali po papieri a obloha za oknami čoraz väčšmi tmavla. Jediným ďalším zvukom bolo tiché vŕzganie topánok knihovníčky madam Pinceovej, ktorá sa hrozivo zakrádala uličkami a dýchala na krk tým, čo sa dotýkali jej vzácnych kníh.

Harry sa striasol, jazva ho stále bolela, cítil sa skoro, akoby mal horúčku. Sadol si oproti Ronovi a Hermione a vtedy sa uvidel v náprotivnej okennej tabuli – bol celkom bledý a jazva sa zdala viditeľnejšia než inokedy.

„Aké to bolo?“ šepkala Hermiona a potom úzkostlivo dodala: „Je ti dobre, Harry?“

„Áno… fajn… neviem,“ odvetil podráždene a mykol sa od bolesti, ktorá mu preletela jazvou. „Počujte, práve som niečo zistil…“

A porozprával im, čo práve videl a čo z toho vyvodil.

„Takže… tak ty hovoríš…“ šepkal Ron, keď sa madam Pinceová potichu vŕzgajúc vzdialila od nich, „že tá zbraň – tá Vec, po ktorej ide Veď-Viete-Kto – je na Ministerstve mágie?“

„Musí to byť na Oddelení záhad,“ zašepkal Harry. „Videl som tie dvere cestou na výsluch do súdnej siene a tvoj otec ich určite strážil, keď ho uhryzol ten had.“

Hermiona si dlho a pomaly vzdychla.

„Samozrejme,“ šepla.

„Čo samozrejme?“ netrpezlivo sa na ňu oboril Ron.

„Ron, rozmýšľaj… Sturgis Podmore sa chcel dostať cez nejaké dvere na Ministerstve mágie… museli to byť tie, inak by to bola priveľká zhoda okolností!“

„Ako to, že sa tam Sturgis pokúšal vlámať, keď je na našej strane?“ spýtal sa Ron.

„No ja neviem,“ pripustila Hermiona. „To je trochu čudné…“

„Tak čo je na Oddelení záhad?“ spýtal sa Harry Rona. „Nespomínal ti otec niekedy niečo?“

„Viem, že ľudí, čo tam pracujú, volajú nedotknuteľní,“ mračil sa Ron. „Lebo zrejme nikto nevie, čo robia – čudné miesto pre zbraň.“

„Vôbec nie je čudné, je to absolútne logické,“ vyhlásila Hermiona. „Zrejme ide o niečo prísne tajné, čo ministerstvo vyvíja. Predpokladám… Harry, určite ti nič nie je?“

Harry si totiž oboma rukami prechádzal po čele, akoby si ho chcel vyžehliť.

„Nie… je mi dobre,“ zapieral a zložil roztrasené ruky z tváre. „Len sa cítim trochu… veľmi sa mi tá oklumencia nepáči.“

„Jasné, že to človekom otrasie, keď mu opakovane útočia na myseľ,“ súcitila s Harrym Hermiona. „Poďte, vrátime sa do klubovne, tam to bude pohodlnejšie.“

Lenže v klubovni bolo plno kriku, smiechu a rozruchu. Fred s Georgeom predvádzali najnovší sortiment svojho obchodu so žartovnými pomôckami.

„Bezhlavé klobúky!“ kričal George a Fred mával končistou pokrývkou hlavy ozdobenou jemným ružovým perom pred žiackym obecenstvom. „Po dva galleóny. Sledujte Freda!“

Usmiaty Fred si nasadil klobúk na hlavu. Na okamih vyzeral dosť hlúpo, ale potom zmizol klobúk aj hlava.

Niekoľko dievčat vykríklo, ale ostatní sa rehotali.