Harry Potter a Fénixov rád

Snape udrel prv, než bol Harry pripravený, kým vôbec mohol zozbierať nejaké sily na odpor. Pracovňa mu plávala pred očami a zmizla, v mysli sa mu vynáral obraz za obrazom ako mihotavý film tak živo, až mu to zastrelo všetko naokolo.

Mal päť rokov a díval sa na Dudleyho, ako sa vozí na novom červenom bicykli a jemu srdce puká od žiarlivosti… mal deväť, naháňal ho buldog Rozparovač, až musel vyliezť na strom, a Dursleyovci sa dolu na trávniku iba smiali… sedel pod Triediacim klobúkom a ten mu hovoril, že by sa mu darilo aj v Slizoline… Hermiona ležala v nemocničnom krídle s tvárou zarastenou hustou čiernou srsťou… stovka dementorov ho obkolesovala pri tmavom jazere… Čcho Čchangová sa k nemu približovala pod imelom…

Nie! ozval sa hlas v Harryho hlave, keď sa spomienka na Čcho blížila, na toto sa nebudeš pozerať, to nebudeš vidieť, je to súkromné…

Pocítil ostrú bolesť v kolene. Znovu vnímal Snapovu pracovňu a uvedomil si, že spadol na zem a kolenom narazil do nohy stola. Pozrel na Snapa, ten práve sklopil prútik a na zápästí si šúchal opuchnutú sinku, akoby popáleninu.

„Chceli ste použiť pŕhliace zaklínadlo?“ chladne sa spýtal Snape.

„Nie,“ trpko odvetil Harry a vstal.

„Myslel som si, že nie,“ pohŕdavo povedal Snape. „Dovolili ste mi zájsť priďaleko. Prestali ste sa kontrolovať.“

„Videli ste všetko, čo som videl ja?“ spýtal sa Harry.

„V útržkoch,“ odvetil Snape a vykrivil pery. „Komu patril ten pes?“

„Mojej tete Marge,“ zašomral Harry a nenávidel Snapa.

„No na prvý pokus to nebolo až také biedne, ako to mohlo byť,“ uznal aspoň čosi Snape a znova zdvihol prútik. „Napokon sa vám predsa len podarilo ma zastaviť, hoci ste mrhali časom a energiou na krik. Musíte byť sústredený po celý čas. Keď ma odpudíte mozgom, nebudete potrebovať prútik.

„Pokúšam sa,“ nahnevane odpovedal Harry, „ale nepovedali ste mi ako!“

„Zabúdate na slušnosť, Potter,“ Snapov hlas už znel výhražne. „Teraz zavrite oči.“

Harry sa naňho škaredo pozrel a potom poslúchol. Nepáčilo sa mu, že musí mať zavreté oči, kým profesor stojí pred ním s prútikom v ruke.

„Vyprázdnite si myseľ, Potter,“ chladne prikázal Snape. „Vypustite všetky city…“

No Harrymu v žilách neprestajne ako jed prúdil hnev. Vypustiť hnev? Je to asi rovnako ľahké, ako si odpojiť nohy…

„Nerobíte to, Potter… buďte disciplinovanejší… sústreďte sa…“

Harry sa usiloval vyprázdniť si myseľ, usiloval sa nemyslieť, nespomínať, necítiť…

„Tak znova… na tri… jeden – dva – tri… Legilimens!“

Dvíhal sa pred ním veľký čierny drak… otec a matka naňho kývali z čarovného zrkadla… Cedric Diggory ležal na zemi a upieral naňho prázdny pohľad…

„NIÉÉÉ!“

Harry bol znova na kolenách, tvár mal zaborenú v dlaniach a mozog ho bolel, akoby sa niekto pokúšal vytiahnuť mu ho z lebky.

„Vstaňte!“ prísne rozkázal Snape. „Vstaňte! Nesnažíte sa, nevynakladáte nijaké úsilie. Dovoľujete mi vstúpiť aj do spomienok, ktorých sa bojíte. Vkladáte mi do rúk zbrane!“

Harry znova vstal, srdce mu tĺklo ako bláznivé, ako keby práve naozaj videl mŕtveho Cedrica na cintoríne. Snape bol bledší než zvyčajne a nahnevanejší, hoci ani zďaleka nie taký nahnevaný ako Harry.

„Ja – sa – usilujem,“ precedil pomedzi stisnuté zuby.

„Povedal som vám, že máte vypustiť z mysle city!“

„Áno? Ale momentálne je to pre mňa ťažké,“ zavrčal Harry.

„Tak v tom prípade budete ľahkou korisťou pre Temného pána!“ nasrdene odsekol Snape. „Blázni, čo nosia srdce na dlani, čo neovládajú svoje emócie, holdujú smutným spomienkam a dajú sa ľahko vyprovokovať – tí proti jeho moci nemajú šancu! Až absurdne ľahko preniknem do vašej mysle, Potter!“

„Ja nie som slabý,“ potichu povedal Harry a vrela v ňom taká zlosť, až si pomyslel, že vzápätí na Snapa zaútočí.

„Tak to dokážte! Ovládnite sa!“ vyprskol Snape. „Ovládnite svoj hnev, skroťte svoju myseľ! Skúsime to znova! Pripravte sa, teraz! Legilimens!“

Sledoval strýka Vernona pri zatĺkaní poštovej schránky… stovka dementorov sa ponad jazero vznášala k nemu… bežal po chodbe bez okien spolu s pánom Weasleym… blížili sa k čiernym dverám na konci chodby… Harry čakal, že cez ne prejde… ale pán Weasley ho odviedol doľava dolu kamennými schodmi…

„VIEM! VIEM!“

Znova kľačal na zemi v Snapovej pracovni, jazva ho nepríjemne pálila, ale jeho hlas bol skoro víťazoslávny. Opäť sa zdvihol a videl, že Snape má zdvihnutý prútik. Vyzeralo to tak, že tentoraz Snape zrušil kúzlo prv, ako sa Harry vôbec pokúsil brániť.

„Čo sa stalo potom, Potter?“ spýtal sa a pozorne hľadel na Harryho.

„Videl som… spomenul som si,“ prerývane dychčal Harry. „Práve som si uvedomil…“

„Čo ste si uvedomili?“ prísne sa spýtal Snape.

Harry hneď neodpovedal, šúchal si čelo a stále vychutnával okamih oslepujúceho poznania…