Harry Potter a Fénixov rád

Minule cestoval Harry Rytierskym autobusom v noci a všetky tri poschodia zapĺňali mosadzné postele. Teraz, skoro ráno, bol prepchatý všelijakými stoličkami, kadejako rozostavenými pri oknách. Niektoré zrejme popadali, keď autobus náhle zastal na Grimmauldovom námestí, niekoľko čarodejníc a čarodejníkov sa ešte dvíhalo zo zeme, šomrali a niekomu preletela po celom autobuse nákupná taška a po dlážke sa rozsypala nepríjemná zmes žabích vajíčok, švábov a pudingu.

„Vyzerá to, že sa musíme rozdeliť,“ energicky ich umiestňovala Tonksová. „Fred, George a Ginny, vy si sadnite tamto dozadu… Remus môže zostať s vami.“

Ona, Harry, Ron a Hermiona vyšli až celkom hore, kde našli dve voľné miesta celkom vpredu a dve vzadu. Sprievodca Stan Shunpike zvedavo nasledoval Rona a Harryho dozadu. Ako Harry prechádzal autobusom, otáčali sa za ním všetky hlavy, ale len čo si sadol, videl, že sa zase rýchlo otočili dopredu.

Harry a Ron podali Stanovi po jedenásť siklov a autobus sa zase zlovestne rozkolísal. S rachotom obišiel Grimmauldovo námestie, kľučkujúc z chodníka na cestu a naspäť, ozvalo sa ďalšie TRESK a všetci leteli dozadu. Ronova stolička sa prevrátila, Kvíka, ktorého mal na kolenách, vyhodilo z klietky a bláznivo škriekajúc letel dopredu, kde si sadol Hermione na plece. Harry, ktorý nespadol len preto, že sa na poslednú chvíľu zachytil svietnika, pozrel z okna -uháňali po akejsi diaľnici.

„Sme za Birminghamom,“ veselo oznamoval Stan, čím odpovedal na Harryho nevyslovenú otázku, kým sa Ron dvíhal zo zeme. „Máš sa, Harry? V lete sa o tebe furt písalo v novinách, ale nebolo to nič moc pekné. Hovorím Ernovi, človeče, mne vtedy v lete nepripadal ako cvok. To by bolo vidieť, no nie?“

Podal im lístky a nespúšťal z Harryho fascinovaný pohľad. Stanovi očividne neprekážalo, že je niekto cvok, hlavne ak je dosť slávny, aby bol v novinách. Rytiersky autobus sa pri obchádzaní kolóny áut hrozivo zatriasol. Harry pozrel dopredu a videl, že si Hermiona zakrýva oči a Kvik sa spokojne kolíše na jej pleci.

TRESK!

Stoličky sa znova šmýkali dozadu, lebo Rytiersky autobus zoskočil z birminghamskej diaľnice na tichú vidiecku cestu plnú zákrut v tvare U. Ako vyliezali na krajnice, živé ploty po oboch stranách im uskakovali z cesty. Odtiaľ prešli na hlavnú ulicu v centre rušného mesta, potom na viadukt medzi vysokými horami a na veternú cestu medzi výškovými bytovkami, a zakaždým sa ozvalo hlasné TRESK!

„Zmenil som názor,“ zahundral Ron, keď sa už šiesty raz dvíhal zo zeme, „v tomto sa už nikdy viac nechcem viezť.“

„Počujte, nasledujúca zastávka po tejto bude Rokfort,“ veselo im oznamoval Stan, ktorý sa kolísal k nim. „Tá panovačná baba, čo nastúpila s vami, nás trochu podmastila, aby sme zastavili najprv na vašej zastávke. Ale ešte predtým vysadíme madam Marshovú, lebo…“ zdola bolo počuť, že niekoho napína na vracanie, a potom sa ozval strašný zvuk, ako keď sa niečo rozprskne, „sa necíti sa najlepšie.“

O chvíľu Rytiersky autobus so škrípaním pristál pred malou krčmou, ktorá sa stiahla, aby sa vyhla zrážke. Počuli, ako Stan vyvádza nešťastnú madam Marshovú, a pasažieri na druhom poschodí si s úľavou vydýchli. Autobus sa znovu pohol, naberal rýchlosť, kým…

TRESK!

Valili sa zasneženým Rokvillom. Harry na okamih zazrel v bočnej uličke hostinec, kde nad vchodom v zimnom vetre vŕzgala vývesná tabuľa s odťatou kančou hlavou. Do veľkého predného skla autobusu narážali snehové vločky. Konečne zastali pred bránou do Rokfortu.

Lupin a Tonksová im pomohli vyložiť batožinu a potom vystúpili, aby sa rozlúčili. Harry pozrel na Rytiersky autobus a videl, že cestujúci zo všetkých troch poschodí na nich hľadia s nosmi prilepenými na sklo.

„V areáli už budete v bezpečí,“ povedala Tonksová a ostražito skúmala prázdnu cestu. „Majte sa dobre.“

„Opatrujte sa,“ zaželal im Lupin, všetkým podával ruky a k Harrymu podišiel nakoniec. „A počúvaj…“ stíšil hlas, kým sa ostatní lúčili s Tonksovou, „Harry, ja viem, že nemáš rád Snapa, ale je to vynikajúci odborník na oklumenciu a my – vrátane Siriusa – chceme, aby si sa vedel chrániť. Tak sa usiluj, dobre?“

„Áno, dobre,“ neochotne prikývol Harry a hľadel do Lupinovej predčasne zvráskavenej tváre. „Tak teda dovidenia.“

Všetci šiesti sa plahočili po klzkej ceste k hradu a vliekli si kufre. Hermiona už rozprávala o tom, ako pred spaním vždy upletie zopár škriatkovských klobúkov. Pri dubových dverách sa Harry obzrel. Rytiersky autobus už odišiel, a keď si pomyslel na to, čo ho čaká nasledujúci večer, takmer si želal, aby bol ešte v ňom.

Skoro celý deň sa Harry hrozil večera. Ranná dvojhodinovka elixírov ani najmenej nerozptýlila jeho obavy, pretože Snape bol nepríjemný ako vždy. Jeho nálada poklesla ešte väčšmi, keď sa za ním cez prestávky ustavične vláčili členovia DA a vypytovali sa, či sa večer stretnú.

„Dám vám vedieť ako vždy,“ znovu a znovu opakoval Harry. „ale dnes večer nemôžem. Musím… mám doučovanie z elixírov.