Harry Potter a Fénixov rád

„Však?“ pani Weasleyová viedla manžela k stoličke. „Liečiteľ Smethwyck nakoniec prejavil svoje schopnosti, našiel protiliek na ten hadí jed a Artur sa tiež poučil, že nemá fušovať do muklovskej medicíny, však, môj drahý?“ dodala dosť výhražne.

„Áno, drahá Molly,“ pokorne prikývol pán Weasley.

Večera mala byť v ten deň radostná, keďže sa medzi nich vrátil pán Weasley. Harry videl, že Sirius sa usiluje nepokaziť ju, a predsa, keď sa krstný otec nenútil do hlasného smiechu na Fredových a Georgeových vtipoch alebo neponúkal každého jedlom, na tvár sa mu vrátil mrzutý a zamyslený výraz. Medzi ním a Harrym sedel Mundungus a Divooký Moody, ktorý zaskočil pánu Weasleymu pogratulovať. Harry sa chcel so Siriusom porozprávať, dohovoriť mu, že by si nemal Snapove reči pripúšťať k srdcu, lebo ho úmyselne provokuje, a ostatní ho nepovažujú za zbabelca len preto, že rešpektuje Dumbledorove príkazy a zostáva na Grimmauldovom námestí. Nenaskytla sa však príležitosť a pod dojmom Siriusovej zamračenej tváre chvíľami rozmýšľal, či sa to vôbec má opovážiť spomenúť. Namiesto toho Ronovi a Hermione potichu oznámil, že bude k Snapovi chodiť na hodiny oklumencie.

„Dumbledore chce, aby prestali tie tvoje sny o Voldemortovi,“ ihneď zareagovala Hermiona. „Nebude ti za nimi ľúto, však nie?“

„Ďalšie hodiny so Snapom?“ zdesil sa Ron. „To by som mal radšej nočné mory.“

Do Rokfortu sa mali vrátiť na druhý deň Rytierskym autobusom, znovu v sprievode Tonksovej a Lupina. Tí práve raňajkovali, keď Harry, Ron a Hermiona nasledujúce ráno vošli do kuchyne. Dospelí sa zrejme o niečom šeptom rozprávali, lebo len čo Harry otvoril dvere, všetci sa prudko obzreli a stíchli.

Po rýchlych raňajkách si obliekli bundy a omotali šály, lebo januárové ráno bolo mrazivé. Harrymu nepríjemne zvieralo v hrudi, nechcelo sa mu rozlúčiť so Siriusom. Mal zlý pocit, nevedel, kedy sa najbližšie uvidia, a cítil, že mu musí dohovoriť, aby neurobil nejakú hlúposť – Harry sa bál, že Snapovo obvinenie zo zbabelosti Siriusa bodlo tak hlboko, že možno už teraz plánuje nejaký ľahkovážny výlet z Grimmauldovho námestia. No prv ako si stihol premyslieť, čo má vlastne povedať, Sirius ho zavolal.

„Chcem, aby si si vzal toto,“ povedal potichu a strčil Harrymu do rúk nešikovne zabalený balíček zhruba ako malá kniha.

„Čo je to?“ spýtal sa Harry.

„Spôsob, ako mi môžeš oznámiť, ak ťa bude Snape trápiť. Nie, tu to neotváraj!“ požiadal Sirius a ostražito pozrel na pani Weasleyovú, ktorá sa pokúšala presvedčiť dvojčatá, aby si navliekli ručne pletené palčiaky. „Pochybujem, že by to Molly schválila – ale chcem, aby si to použil, ak ma budeš potrebovať, dobre?“

„Okej,“ prikývol Harry a strčil si balíček do vnútorného vrecka bundy, hoci vedel, že to nikdy nepoužije, nech je to kedykoľvek. On nikdy nevyláka Siriusa z bezpečia, nech by s ním Snape na hodinách oklumencie zaobchádzal akokoľvek protivne.

„Tak teda poďme,“ povedal Sirius, potľapkal ho po pleci a smutne sa usmieval a Harry už nič nestihol povedať, lebo vychádzali hore, zastali pred vchodovými dverami zabezpečenými reťazami a závorami, obklopení Weasleyovcami.

„Dovidenia, Harry, a dávaj si na seba pozor,“ objímala ho pani Weasleyová.

„Maj sa, Harry, a stráž ma pred hadmi!“ žartoval pán Weasley a potriasal mu rukou.

„Áno, jasné,“ nesústredene odpovedal Harry. Mal poslednú šancu dohovoriť Siriusovi, aby bol opatrný. Otočil sa, pozrel krstnému otcovi do tváre a otvoril ústa, ale kým stihol niečo povedať, Sirius ho jednou rukou krátko objal a zachripel: „Opatruj sa, Harry.“ Vzápätí Harryho vytlačili na mrazivé zimné povetrie a Tonksová (dnes zamaskovaná ako vysoká, staromódne oblečená dáma s tmavosivými vlasmi) ho tisla dolu schodmi.

Dvere na dome číslo dvanásť sa za nimi zabuchli. Prvý zišiel dolu schodmi Lupin. Na chodníku sa Harry obzrel. Dom číslo dvanásť sa rýchlo scvrkával, zatiaľ čo obe vedľajšie budovy sa rozťahovali, až celkom zmizol. Jediný okamih, a už tam nebol.

„Poďme, čím rýchlejšie nasadneme do autobusu, tým lepšie,“ súrila ich Tonksová a Harrymu sa zdalo, že sa po námestí obzerá akosi nervózne. Lupin vystrčil pravú ruku.

TRESK.

Zrazu sa pred nimi zjavil krikľavofialový autobus a len-len minul najbližší kandeláber, ktorý sa mu uhol z cesty.

Na chodník zoskočil chudý mladík vo fialovej uniforme s pupienkami na tvári a odstávajúcimi ušami a začal: „Vitajte v…“

„Áno, áno, vieme, ďakujeme,“ rýchlo mu skočila do reči Tonksová. „Nastupovať, nastupovať, poďme…“

A popri sprievodcovi, ktorý naňho vyvaľoval oči, Harry prišiel ku schodíkom.

„Hej! To je Harry!“

„Ak budeš vykrikovať jeho meno, uvalím na teba zabúdacie zaklínadlo,“ výhražne zahundrala Tonksová a strkala dnu Hermionu s Ginny.

„Vždy som sa chcel na tomto povoziť,“ tešil sa Ron, ktorý nastúpil za Harrym a obzeral sa okolo seba.