Harry Potter a Fénixov rád

„No tak my už radšej pôjdeme,“ vzdychla si pani Longbottomová a naťahovala si dlhé zelené rukavice. „Som rada, že som sa s vami všetkými zoznámila. Neville, hoď ten papierik do smetí. Musela ti ich dať už toľko, že by si si nimi mohol vytapetovať izbu.“

No keď odchádzali, Harry si bol istý, že videl, ako si Neville strčil papierik zo žuvačky do vrecka.

Dvere sa za nimi zavreli.

„Vôbec som o tom nevedela,“ povedala Hermiona, ktorá vyzerala, akoby mala slzy na krajíčku.

„Ani ja,“ dosť chrapľavo poznamenal Ron.

„Ani ja,“ zašepkala Ginny.

Všetci pozreli na Harryho.

„Ja som to vedel,“ mračil sa. „Dumbledore mi to povedal, ale sľúbil som mu, že to nikomu nepoviem… Za to poslali Bellatrix Lestrangeovú do Azkabanu, že toľkokrát použila Cruciatus na Nevillových rodičov, až stratili rozum.“

„To urobila Bellatrix Lestrangeová?“ zašepkala Hermiona zdesene. „Tá žena, fotografiu ktorej má Kreacher v brlohu?“

Dlho bolo ticho, prerušil ho až Lockhartov nahnevaný hlas.

„Počujte, ja som sa neučil písať jedným ťahom len tak pre nič za nič!“

24 Oklumencia

Ukázalo sa, že Kreacher sa skrýval v podkroví. Sirius ho tam našiel celého zaprášeného, zrejme hľadal ďalšie rodinné pamiatky Blackovcov, aby si ich ukryl vo svojej skrini. Hoci Sirius sa zrejme s tou historkou uspokojil, Harry mal čudný pocit. Zdalo sa, že Kreacher má teraz lepšiu náladu, menej hundral a príkazy plnil poslušnejšie než zvyčajne, hoci raz či dva razy Harry zachytil jeho zvedavý pohľad, ale vždy sa rýchlo odvrátil, keď videl, že si to Harry všimol.

Harry toto nejasné podozrenie Siriusovi nespomenul, lebo teraz po Vianociach jeho veselosť rýchlo vyprchávala. Ako sa blížil deň ich návratu do Rokfortu, čoraz väčšmi podliehal záchvatom mrzutosti, ako to nazývala pani Weasleyová, bol zamĺknutý a nevrlý a často sa na celé hodiny utiahol do Hrdozobcovej izby. Jeho skľúčenosť akoby presiakla celým domom, unikala popod dvere ako nejaký škodlivý plyn, takže nakazila všetkých.

Harry nechcel nechať Siriusa samého iba s Kreacherom, vlastne po prvý raz sa netešil na návrat do Rokfortu. Vrátiť sa do školy znamenalo znovu sa vystaviť tyranii Dolores Umbridgeovej, ktorej sa nepochybne podarilo presadiť v ich neprítomnosti ďalší tucet dekrétov. Nemohol sa tešiť ani na metlobal, keďže ho mal zakázaný, a bolo pravdepodobné, že bremeno domácich úloh bude s blížiacimi sa skúškami čoraz väčšie. Dumbledore zostal rovnako vzdialený ako predtým. Harry si pomyslel, že keby nebolo DA, asi požiada Siriusa, aby mu dovolil odísť z Rokfortu a zostať na Grimmauldovom námestí.

A potom, v posledný deň prázdnin, sa stalo niečo, pre čo sa Harry návratu do školy skutočne desil.

„Harry, zlatko,“ pani Weasleyová strčila hlavu do ich izby, kde s Ronom hrali čarodejné šachy a Hermiona, Ginny a Krivolab sa prizerali, „mohol by si prísť do kuchyne? Profesor Snape by sa chcel s tebou rozprávať.“

Harry si hneď neuvedomil, čo povedala, lebo jedna z jeho veží práve dramaticky bojovala s Ronovým pešiakom a on ju oduševnene povzbudzoval.

„Pritlač ho, pritlač! Je to len pešiak, ty hlúpa. Prepáčte, pani Weasleyová, čo ste povedali?“

„Profesor Snape, môj milý. Je v kuchyni. Chce sa s tebou rozprávať.“

Harry zdesene otvoril ústa. Pozrel na Rona, Hermionu a Ginny a všetci civeli naňho rovnako prekvapene. Krivolab, ktorého Hermiona poslednú štvrťhodinu už len horko-ťažko udržala, radostne skočil na šachovnicu a všetky figúrky sa utekali skryť, pištiac pritom z plného hrdla.

„Snape?“ nechápavo opakoval Harry.

„Profesor Snape, môj milý,“ vyčítavo ho opravila pani Weasleyová. „No tak poď, rýchlo, hovorí, že sa nemôže zdržať dlho.“

„Čo s tebou chce?“ zdrvene sa spýtal Ron, keď sa pani Weasleyová stiahla z izby. „Nič si neurobil, však?“

„Nie!“ rozhodne sa ohradil Harry a úporné premýšľal, čo mohlo Snapa donútiť, aby za ním prišiel na Grimmauldovo námestie. Žeby bol za poslednú domácu úlohu dostal ‚T‘?

O chvíľu už otváral dvere do kuchyne, kde pri dlhom stole našiel sedieť Siriusa a Snapa a obaja sa na seba mračili. V tom tichu bolo c í t i ť ťažobu vzájomnej nenávisti. Na stole pred Siriusom ležal otvorený list.

,‚Ehm,“ Harry oznámil svoju prítomnosť.

Snape pozrel naňho, jeho tvár ako vždy lemovali ovisnuté mastné čierne vlasy.

„Sadnite si, Potter.“

„Myslím, že by som bol radšej, keby si tu nerozkazoval, Snape,“ povedal Sirius a naklonil stoličku, takže stála iba na zadných nohách, a hľadel do stropu. „Vieš, je to môj dom.“

Snapovu bledú tvár zalial nepekný rumenec. Harry si sadol vedľa Siriusa a Snapa mal oproti na druhej strane stola.

„Mal som sa s vami stretnúť osamote, Potter,“ začal Snape a ústa mu vykrivil známy úškľabok, „ale Black…“

„Som jeho krstný otec,“ ešte zvýšil Sirius hlas.

„Som tu na Dumbledorov príkaz,“ pokračoval Snape čoraz podráždenejšie, „ale v každom prípade zostaň, Black viem, že sa rád cítiš ako… zúčastnený.“

„Čo to malo znamenať?“ Sirius nechal stoličku dopadnúť zase na všetky štyri nohy, až to buchlo.