Harry Potter a Fénixov rád

„Iba to, že podľa mňa si určite sklamaný, lebo nemôžeš robiť pre rád nič užitočné,“ Snape to slovo jemne zdôraznil.

Teraz očervenel Sirius. Snapove pery sa víťazoslávne vykrivili a obrátil sa k Harrymu.

„Mám vám oznámiť, že riaditeľ si želá, aby ste v tomto polroku študovali oklumenciu, Potter.“

„Čo mám študovať?“ nechápavo sa spýtal Harry.

Snape sa uškrnul ešte výraznejšie.

„Oklumenciu, Potter. Magickú obranu mysle proti vniknutiu zvonka. Takmer neznámy odbor mágie, ale veľmi užitočný.“

Harryho srdce začalo biť naozaj veľmi rýchlo. Obrana proti vniknutiu zvonka? Ale veď on nie je posadnutý, na tom sa všetci zhodli…

„Prečo musím študovať tú oklu… čo to je?“ vyhŕkol.

„Pretože riaditeľ to považuje za dobrý nápad,“ pokojne odvetil Snape. „Raz týždenne budete dostávať súkromné hodiny, ale nikomu nepoviete, čo robíte, a v žiadnom prípade nie Dolores Umbridgeovej. Rozumeli ste?“

„Áno,“ prikývol Harry. „A kto ma to bude učiť?“

Snape nadvihol obočie.

„Ja.“

Harry mal pocit, akoby sa mu roztavili vnútornosti. Ďalšie hodiny so Snapom – čím si to, prepánajána, zaslúžil? Rýchlo pozrel na Siriusa, hľadajúc oporu.

„Prečo nemôže Harryho učiť Dumbledore?“ útočne sa spýtal Sirius. „Prečo ty?“

„Asi preto, že je riaditeľovým privilégiom poveriť menej príjemnými úlohami niekoho iného,“ milým tónom odvetil Snape. „Ubezpečujem ťa, že som o tú prácu neprosil.“ Vstal. „V pondelok večer o šiestej vás očakávam vo svojej pracovni, Potter. Keby sa niekto pýtal, máte doučovanie z elixírov. Nikto, kto vás videl na mojich hodinách, nemôže zapochybovať, že ho potrebujete.“

Otočil sa na odchod a jeho čierny cestovný plášť sa za ním nadvihol.

„Počkaj,“ zadržal ho Sirius, ktorý sa vystrel na stoličke.

Snape sa otočil k nemu s pohŕdavým výrazom na tvári.

„Dosť sa ponáhľam, Black. Na rozdiel od teba nemám nekonečné množstvo voľného času.“

„Tak idem na vec,“ Sirius vstal. Bol o dosť vyšší od Snapa, ktorý, ako si Harry všimol, zovrel ruku vo vrecku plášťa do päste a určite v nej mal prútik. „Ak sa dopočujem, že hodiny oklumencie zneužívaš na to, aby si Harrymu pripravil horúce chvíle, zodpovieš sa mi.“

„Aké dojemné,“ uškrnul sa Snape. „Ale iste si si všimol, že Potter sa veľmi podobá na svojho otca.“

„Áno,“ hrdo odvetil Sirius.

„Tak potom vieš, že je značne arogantný a kritika sa od neho iba odrazí,“ uhladene ho podpichol Snape.

Sirius prudko odstrčil stoličku a spoza stola zamieril k Snapovi, pričom vyťahoval prútik. Snape vytiahol svoj. Stáli proti sebe, Sirius zúril, Snape chladne uvažoval a jeho oči preskakovali zo Siriusovho prútika na jeho tvár.

„Sirius!“ zvolal Harry, ale krstný otec akoby ho nepočul.

„Varoval som ťa, ufňukanec,“ precedil pomedzi zuby Sirius a tvár mal ani nie pol metra od Snapovej. „Je mi jedno či si Dumbledore myslí, že si sa napravil, ja viem svoje…“

„Tak prečo mu to nepovieš?“ zašepkal Snape. „Alebo sa bojíš, že by nemusel brať vážne radu človeka, čo sa šesť mesiacov skrýva v matkinom dome?“

„Povedz mi, ako sa má Lucius Malfoy? Iste sa teší, že jeho psíček slúži v Rokforte, však?“

„Keď hovoríme o psoch,“ potichu povedal Snape, „vieš, že ťa Lucius Malfoy spoznal na tej riskantnej vychádzke? Bol to múdry nápad, Black, ukazovať sa na staničnom nástupišti… máš nadlho skalopevnú výhovorku, prečo nemôžeš opustiť tento úkryt, čo?“

Sirius zdvihol prútik.

„NIE!“ vykríkol Harry a preskočil ponad stôl, aby sa dostal medzi nich. „Sirius, nie!“

„Nazývaš ma zbabelcom?“ reval Sirius a usiloval sa odtisnúť Harryho nabok, ale Harry sa nedal.

„No áno, asi áno,“ potvrdil Snape.

„Harry – nemiešaj – sa – do – toho!“ zavrčal Sirius a voľnou rukou ho odtiso l.

Kuchynské dvere sa otvorili a celá Weasleyovie rodina aj s Hermionou vošla dnu a všetci vyzerali veľmi šťastne, lebo uprostred nich stál pán Weasley v nepremokavom plášti, pod ktorým mal pásikavú pyžamu.

„Vyliečený!“ stihol radostne oznámiť celej kuchyni. „Úplne vyliečený!“

Vzápätí však aj s ostatnými skamenel na prahu a vyvaľoval oči na takisto ustrnutú scénu pred sebou – Sirius i Snape hľadeli k dverám s prútikmi navzájom namierenými do tvári a zmeravený Harry stál medzi nimi s vystretými rukami, aby ich odtisol.

„Pri Merlinovej brade!“ zvolal pán Weasley a úsmev mu zmizol z tváre. „Čo sa to tu deje?“

Sirius i Snape spustili prútiky. Harry pozrel na jedného i na druhého. Obom sa na tvári zračilo vrcholné opovrhnutie, ale nečakaný príchod toľkých svedkov ich zrejme priviedol k rozumu. Snape si strčil prútik do vrecka a bez slova prešiel cez kuchyňu popri Weasleyovcoch. Pri dverách sa obzrel.

„V pondelok o šiestej večer, Potter.“

A odišiel. Sirius sa za ním mračil s prútikom po boku.

„Čo sa tu dialo?“ znova sa spýtal pán Weasley.

„Nič, Artur,“ odvetil Sirius, ktorý sťažka dýchal, akoby práve prebehol nejakú dlhú trať. „Len krátka priateľská výmena názorov medzi dvoma bývalými spolužiakmi.“ Usmial sa, ale vyzeralo to, akoby na ten úsmev musel vynaložiť obrovskú námahu. „Tak si teda… vyliečený? No to je skvelá správa, naozaj skvelá.“