Harry Potter a Fénixov rád

„Ty chodíš na doučovanie z elixírov?“ pohŕdavo sa spýtal Harryho Zacharias Smith po obede vo vstupnej hale. Prepána, to musíš byť naozaj hrozný. Snape bežne nedáva hodiny navyše.“

Keď Smith až poburujúco veselo odchádzal, Ron sa za ním mračil.

„Mám ho zakliať? Ešte by som ho odtiaľto zasiahol,“ dvíhal prútik a mieril Smithovi medzi lopatky.

„Zabudni na to,“ skľúčene ho brzdil Harry. „Aj tak si všetci budú myslieť, že som fakt tupý…“

„Ahoj, Harry,“ ozvalo sa za ním. Otočil sa a uvidel Čcho.

„Ach,“ žalúdok mu nepríjemne nadskočil. „Ahoj.“

„Budeme v knižnici, Harry,“ povedala Hermiona rozhodne, chytila Rona za lakeť a vliekla ho k mramorovému schodisku.

„Aké si mal Vianoce?“ spýtala sa Čcho.

„Celkom dobré,“ odvetil Harry.

„Ja zase dosť tiché.“ Čcho sa z nejakých dôvodov tvárila dosť rozpačito. „Ehm… na budúci mesiac je ďalší výlet do Rokvillu. Videl si oznam?“

„Čože? Och, nie, ešte som sa nestihol pozrieť na oznamovaciu tabuľu.“

„Áno, je na Valentína…“

„Jasné,“ Harry nechápal, prečo mu to hovorí. „No asi by si chcela…“

„Iba ak chceš ty,“ skočila mu do reči nedočkavo.

Harry na ňu vyvaľoval oči. Chcel povedať: ‚Zrejme chceš vedieť, kedy bude najbližšie stretnutie DA.‘ No jej odpoveď s tým akosi nesedela.

„Ja… no…“

„Och, no dobre, ak nechceš,“ habkala a tvárila sa zahanbene. „Netráp sa. Ja… uvidíme sa.“

A odchádzala. Harry tam stál a hľadel za ňou a mozog mu pracoval na plné obrátky. Vtedy mu čosi zapadlo na miesto.

„Čcho! Hej – ČCHO!“

Bežal za ňou a dostihol ju v polovici mramorového schodiska.

„No… chceš ísť na Valentína do Rokvillu so mnou?“

„Ó, áno,“ súhlasila celá červená a žiarivo sa usmiala.

„Jasné… tak… tak sme sa dohodli,“ hovoril Harry s pocitom, že ten deň nebude až tak celkom na zahodenie, a doslova sa vznášal cestou do knižnice, kde pred popoludňajším vyučovaním vyzdvihol Rona a Hermionu.

O šiestej večer však ani plameň radosti z úspešného pozvania Čcho Čchangovej na rande nemohol rozjasniť zlovestné pocity, ktoré silneli, čím viac sa blížil k Snapovej pracovni.

Predo dvermi zastal a želal si byť niekde celkom inde. Potom sa zhlboka nadýchol, zaklopal a vošiel.

Tmavú miestnosť lemovali police so stovkami pohárov, v ktorých plávali slizké časti zvierat a rastlín naložené v rôznofarebných elixíroch. V jednom kúte stála skriňa plná prísad -Snape raz Harryho – a nie bezdôvodne – obvinil, že ju vylúpil. Harryho pozornosť však pritiahol stôl, vlastne plytká kamenná misa s vyrytými runami a symbolmi. Harry ju ihneď spoznal – bola to Dumbledorova mysľomisa. Rozmýšľal, čo tam, prepána, hľadá, a až nadskočil, keď sa z tieňa ozval chladný Snapov hlas.

„Zavrite za sebou dvere, Potter.“

Harry s hrozným pocitom, že sa zatvára do väzenia, urobil, ako mu Snape kázal. Znova sa otočil do miestnosti a videl, že Snape prešiel do svetla a bez okolkov ukazuje na stoličku oproti. Harry si sadol, Snape tiež, chladné čierne oči bez mihnutia upieral naňho a z každej črty jeho tváre vyžaroval odpor.

„Viete, prečo ste tu, Potter,“ povedal. „Riaditeľ ma požiadal, aby som vás učil oklumenciu. Môžem len dúfať, že vám to pôjde lepšie než elixíry.“

„Áno,“ napäto odvetil Harry.

„Je jasné, že to nebude obyčajná hodina, Potter,“ pokračoval Snape a nenávistne prižmúril oči, „ale aj tak som váš učiteľ a budete ma preto stále oslovovať ‚pane‘ alebo ‚pán profesor‘.“

„Áno… pane,“ prikývol Harry.

„A teraz k oklumencii. Ako som vám povedal v kuchyni vášho drahého krstného otca, tento odbor mágie uzatvára myseľ, aby do nej pomocou čarov nemohla preniknúť iná osoba a ovplyvňovať svoju obeť.“

„Ale prečo si profesor Dumbledore myslí, že to potrebujem, pane?“ spýtal sa Harry, pričom Snapovi uprene hľadel do očí, zvedavý, či mu učiteľ odpovie.

Snape chvíľu naňho pozeral a potom sa pohŕdavo ozval: „Určite ste na to museli prísť dokonca už aj vy, Potter. Temný pán je veľmi skúsený v legilimencii…“

„Čo je to? Pane?“

„Je to schopnosť vyťahovať pocity a spomienky z mysle iného človeka…“

„Vie čítať myšlienky?“ rýchlo sa spýtal Harry, lebo sa potvrdili jeho najhoršie obavy.

„Nemáte zmysel pre detaily, Potter,“ vyčítal mu Snape a jeho tmavé oči sa zaligotali. „Nechápete jemné rozdiely. To je jeden z nedostatkov, pre ktorý ste taký žalostne neschopný pri príprave elixírov.“

Snape sa na chvíľu odmlčal, očividne vychutnával, že môže Harryho urážať, a potom pokračoval.

„Iba muklovia hovoria o čítaní myšlienok. Myseľ nie je kniha, nedá sa otvoriť a skúmať, ako sa vám zachce. Myšlienky nie sú vyryté niekde v lebke, aby ich hocijaký votrelec mohol čítať. Myseľ je zložitá, mnohovrstvová, Potter – alebo aspoň u väčšiny ľudí.“ Uškrnul sa. „Je však pravda, že znalci legilimencie sa za určitých podmienok vedia vnoriť do mysle svojich obetí a správne interpretujú to, čo nájdu. Napríklad Temný pán takmer vždy vie, keď mu niekto klame. Len tí skúsení v oklumencii dokážu uzavrieť skutočné pocit a spomienky natoľko, že môžu vysloviť lož v jeho prítomnosti bez toho, aby ich odhalil.“

Nech Snape hovoril čokoľvek, legilimencia Harrymu pripadala ako čítanie myšlienok, a to sa mu vôbec nepáčilo.